Zatúlané sloníča

Kedysi Hanka chodievala s rodičmi do zoologickej záhrady.

Páčili sa jej ružové plameniaky a lev, ktorý, keď si zívol, odhalil tlamu s ostrými zubiskami. Potom však Hanka ochorela a musela ísť do nemocnice. Aby jej nebolo dlho, hrala s kamarátom Jurkom zvieratkové pexeso. Z jednej huňatej koaly boli zrazu dve.

„Našiel som pár!“ skríkol Jurko a zobral si kartičky na svoju kopu.

„A ja mám dvoch levíkov,“ potešila sa Hanka.

Hrali, hrali, až nakoniec ostala na postieľke iba jedna kartička.

„Pozri, Jurko,“ ukázala Hanka na pexeso. „Ale jedna kartička sa nám stratila. Sloník nemá dvojicu.“

 

Deti sa pustili do hľadania. Pozreli pod posteľ, za skrinku, pod perinu, no zatúlanú kartičku nenašli.

„Smieme ďalej?“ ozval sa zrazu kohosi hlas.

Z dverí na nich hľadeli dve usmiate tváre s červenými nosmi. Boli to zdravotné klaunky sestrička Pištíková a sestrička Šťastná. Hanka nadskočila od radosti.

„Zahráte si s nami pexeso? Ale stratil sa nám slon...“

„Slon?“ začudovala sa sestrička Šťastná.

„Ak chcete nájsť slona, musíte hľadať v africkej savane,“ povedala tajomným hlasom sestrička Pištíková.

Hanka a Jurko vyskočili na postieľku.

Z postieľky bol zrazu terénny džíp a z roliek toaletného papiera ďalekohľady.

„A teraz sa dobre pozrite!“ povedala sestrička Pištíková. „Ale potichu, aby ste tú divokú zver nevyplašili!“

Hanka si opatrne priložila ďalekohľad k očiam. V prvej chvíli onemela od úžasu. Všade okolo sa rozprestierali široké africké pláne pokryté zlatistou trávou. Na konároch baobabov sa hompáľali opice a v tráve sa pásli pruhované žirafy.

„Túúúúú...,“ ozvalo sa zrazu trúbenie.

Hanka ďalekohľadom hľadala, odkiaľ zvuk vychádza. A zrazu, uprostred jazierka, uvidela malé sloníča. Odpojilo sa od slonieho stáda, pretože sa mu v teple zachcelo trochu sa osviežiť vo vode. Namočilo si nôžky, do chobota si nabralo vodu a zamávalo ušami. Toľko radosti! Keď sa sloníča dosýtosti vyčľapkalo, vyšlo z jazierka a začudovalo sa. Kde je moje slonie stádo Kde je moja maminka? Sloníča sa obzeralo na všetky strany. Na chrbát si mu sadol škodoradostný papagáj.

„Stratil si sa, stratil?“ zaškriekal papagáj. „Budeš si musieť poradiť sám!“

Sloníča začalo roniť slonie slzy... No Hanka to tak nenechala. Veď mala predsa ďalekohľad! Poobezerala sa dookola a za malým kopčekom uvidela nešťastnú sloniu maminku. Pošepla jej do veľkého slonieho ucha, kde sa nachádza jej mláďa. Slonica sa rozbehla k jazierku a nežne si chobotom privinula svoje sloníča, aby sa jej už nikdy viac nestratilo.

„Čo sa to tu deje?“ ozval sa zrazu kohosi hlas.

To bol ujo lekár, ktorý prišiel k Hanke na kontrolu. A náramne sa začudoval, že sa zrazu ocitol obklopený africkými zvieratami. Na Hankinej posteli bola balónová opica, balónová zebra a dokonca aj balónové sloníča s mamkou slonicou.

„Tuším boli na návšteve zdravotní klauni, však?“ usmial sa ujo lekár a pohladkal Hanku a Jurka po vláskoch. „A toto je čo?“

Ujo lekár uvidel v perine zamotanú stratenú kartičku z pexesa. Deti sa potešili.

„To je zatúlané sloníča. Chcete počuť celý príbeh?“

Hanka rozprávala, ujo lekár počúval a usmieval sa popod fúzy. Tešil sa, že aj v nemocnici sa môže stať takéto veselé zvieracie dobrodružstvo.

 

Autorka: Martina Madejová
Ilustrovala: Hana Bieliková