Nič sa nedalo robiť. Mamka zbalila Hanke veci a ocko ich odviezol do nemocnice. Hanka ešte nikdy predtým v nemocnici nebola. Kam sa pozrela, tam videla len bielu farbu. Biele boli chodby aj dvere, biele boli vankúše a paplóny na posteliach. Biele boli aj plášte lekárov. Keď Hanka takýto plášť uvidela, celá zbledla od strachu.
„Maminka, prosím, vráťme sa domov...“ šepla Hanka maminke a po lícach sa jej rozkotúľali slzy. Mamka zobrala dcérku do náručia a ocko zobral do náručia mamku, takže sa držala v náručí celá rodina.
„Neboj sa, moja zlatá,“ tíšila Hanku mamka. „Ani sa nenazdáš, a vrátiš sa späť domov.“
Rodičia odprevadili Hanku do nemocnice na detské oddelenie. Tam sa s ňou museli rozlúčiť. Hanku zobrala za ruku sestrička. V jej teplej ruke sa Hankina maličká rúčka celkom strácala.
„Poď, ukážem ti tvoju novú izbu,“ povedala sestrička milým, prívetivým hlasom.
Hankina nová izba v nemocnici bola malá. Zmestila sa do nej len posteľ a nočný stolík.
„Teraz si pekne obleč pyžamko a ľahni si do postieľky,“ povedala sestrička. „Za chvíľu sa na teba príde pozrieť ujo doktor.“
Hanka urobila to, čo jej sestrička kázala. V novej postieľke však nebolo tak mäkko, ako doma. Ani paplón tak krásne nevoňal. Hanke sa do očí tisli slzy. No vtom si spomenula, že jej mamka čosi nabalila. Z tašky vytiahla výkresy a farbičky. Namaľujem si čosi farebné a veselé – usmiala sa Hanka a hneď dostala nápad.
Najprv nakreslila stan. A nie obyčajný stan, ale cirkusový stan. Bol pásikavý a viali na ňom farebné vlajky. Hanka ho nakreslila dosť veľký, aby sa doň všetko zmestilo. Akrobati, hltači ohňa, tanečnice, levy a slony, a aj klauni. Klaunov mala Hanka zo všetkého najradšej. A hneď sa rozhodla, že dvoch klaunov nakreslí.
Najprv nakreslila klauna v klobúku, kabátiku a menčestrových nohaviciach. Potom nakreslila slečnu klaunku v červených šatách a zelených pančuchách. Klaunom žiarili na tvárach červené nosy. Veselo sa usmievali a kývali na Hanku.
Keby tak boli naozajstní - pomyslela si Hanka. Keby tak vyskočili z papiera a pohrali sa so mnou... Hanka si položila obrázok na stolík a vliezla späť do postele. Vonku sa rozpršalo. Sivé kvapky padali zo sivých oblakov a bubnovali na okno.
Klop-klop-klop, klopkal dážď.
Klop-klop-klop, zaklopal ktosi na dvere. To bude určite ujo doktor - pomyslela si Hanka. A keďže sa doktorov bála, vytiahla si paplón až po nos. Dvere sa pootvorili. Hanka videla, ako sa v nich mihlo čosi biele. Biely lekársky plášť! Hanka silno zatvorila oči. A vtom sa ozval kohosi hlas:
„Haló, je tu niekto doma?“
„Kto by tu bol doma,“ ozval sa druhý hlas. „, Veď sme v nemocnici! A pozri, máme tu pacientku.“
„Pšššt... Nevidíš, že spí??“
Hanka ani nemukla. Počula, ako ktosi vošiel do izby a zastal pri jej posteli.
„Naozaj spí!“ povedal hlas. „Čo budeme robiť, kým sa zobudí?“
„Ja viem!“ vyhŕkol druhý hlas. „Zahráme si na ukulele.“
A vtom sa miestnosť naplnila hudbou. Hanka nemohla uveriť vlastný ušiam. Pootvorila jedno oko... A to, čo uvidela, jej zobralo dych. Priamo pred ňou stáli dvaja klauni s červenými nosmi. A predstavte si, že vyzerali presne ako klauni z jej obrázka! Až na to, že na svojich farebných klaunských kostýmoch mali doktorské plášte. Hanka tomu vôbec nerozumela. Tak sú to klauni, alebo sú to lekári?
Klauni zrazu prestali hrať a pozreli na Hanku.
„Konečne! Konečne sa nám zobudila!“
„Mali by sme sa predstaviť,“ povedala slečna klaunka. „Ja som doktorka Cica Hopsalková.“
„A ja som doktor Karol Žinčica,“ povedal klaun a zložil si na pozdrav svoj klaunský klobúk.
„Ja som Hanka,“ povedala Hanka a hanbilo sa skrútila do periny. „Prečo na sebe máte tie biele plášte?“ spýtala sa.
„No preto, lebo sme zdravotní klauni. Chodíme za deťmi, ktoré sú choré, a liečime ich smiechom a dobrou náladou.“
„A bublifukom!“ povedal doktor Žinčica, vybral bublifuk a fúkol. Nad Hankou sa vzniesli drobné mydlové bublinky. Leskli sa všetkými farbami. Hanka nadšene vyliezla spod periny a všetky bubliny praskla rukami.
„Výborne! Pacientka sa nám uzdravuje!“ vyhlásila doktorka Hopsalková. Hanka však zosmutnela.
„Obávam sa, že na moju chorobu nemáte liek,“ povedala.
„Neblázni,“ začudoval sa doktor Žinčica. „A čo ti vlastne je?“
„Ujo lekár hovoril, že mi zmizli všetky farby z tváre,“ povedala Hanka.
Klauni dali hlavy a červené nosy dokopy. Radili sa a dohadovali, kam mohli farby z Hankinej tváre zmiznúť.
„Už viem!“ vyhlásil doktor Žinčica. „Behala si po daždi a voda ti všetky farby zmyla.“
„Aj ja som dnes zmokla," poznamenala doktorka Hopsalková. „A tuším mi v tom lejaku vybledol môj klaunský kostým...“
Doktorka Hopsalková si ustarostene prezerala svoje červené šaty a zelené pančuchy.
„A mne tiež,“ sťažoval sa doktor Žinčica. „Mne v tom daždi vybledla moja farebná vestička.“
Vtom Hanka dostala nápad. „Ak chcete, môžem vám farby dokresliť.“
Hanka zobrala papier s kresbičkou klaunov a pustila sa do maľovania. Vyfarbovala, prefarbovala, a pridala farbu všade tam, kde chýbala. O chvíľu už na bielom výkrese nezostal ani kúsok bielej.
„Nádherne si nás vyfarbila,“ tešila sa doktorka Cica Hopsalková a natešene si prezerala svoj kostým. „Akí sme krásni...“
„Ja som trochu krajší,“ podotkol Žinčica.
„Ja som krajšia!“ hádala sa Hopsalková.
„Ja som!“
„Nie, ja!“
Hanka sa smiala.
„Ešte vám nakreslím dáždnik, aby ste nabudúce nezmokli,“ vyhlásila. No vtom doktor Žinčica vykríkol.
„Pozrite! Už neprší!“
Hanka aj s klaunmi pribehli k oknu. Sivé oblaky sa roztrhali na menšie obláčiky, pomedzi ktoré vykukovalo slnko. A nad krajinou sa vytvorila krásna farebná dúha.
„To je nádhera,“ zašepkala Hanka.
„Čas ísť ďalej,“ vyhlásila doktorka Cica Hopsalková.
„Kam chcete ísť?“ čudovala sa Hanka.
„No predsa za ďalšími deťmi,“ vysvetľoval doktor Žinčica. „V nemocnici je ich ešte kopec. Snáď sa o nás podelíš...“
Hanka prikývla. Jasné, že sa podelí. Vyprevadila klaunov z izby a mávala im na rozlúčku, až kým sa jej celkom nestratili z očí. Potom sa vrátila do svojej postieľky.
Klop-klop-klop, zaklopal ktosi na dvere. Bol to ujo lekár. Na sebe mal biely plášť, no Hanka sa už tentokrát nezľakla. Lekár pozrel na Hanku a tváril sa spokojne.
„Mám taký pocit, že farba sa nám pomaličky vracia,“ vyhlásil a fúzy sa mu usmievali.
A Hanka sa usmievala tiež. Tešila sa, že ju zajtra príde navštíviť mamka s ockom. A pred spaním si nakreslila ešte jeden obrázok. Bolo na ňom malé dievčatko so šibalskými očkami, pehavým nosíkom a líčka malo aspoň také červené, aké sú červené klaunské nosy.
Hanka sa na Vás teší so svojimi ďalšími dobrodružstvami! :)
