„Hlboko v mori,“ čítala Hanka, „žijú obrovské veľryby, ktoré sa volajú vráskavce dlhoplutvé . Keď sa narodí veľrybie mláďa, mamka veľryba ho pravidelne vynáša na hladinu, aby sa nadýchlo.“
Klop klop – ozvalo sa zrazu. Dvere sa pootvorili a dnu ľahučko vletelo niekoľko mydlových bublín.
„Dobrý deň, môžeme ďalej?“ usmiali sa na Hanku zdravotní klauni.
Ten vysoký s ružovým klobúčikom sa volal doktor Špageta. Tá v kvetinových šatách, to bola sestrička Trdlová. A bol s nimi aj Jurko, Hankin kamarát z vedľajšej izby.
„Čo to máš?“ spýtal sa Jurko.
Hanke sa cez tvár tiahla hadička. Spoza ľavého ucha popod nos až k pravému uchu.
„To je kyslík. Dal mi to ujo doktor, aby sa mi lepšie dýchalo,“ vysvetlila Hanka.
„Ale prosím vás,“ namietal doktor Špageta. „Aký kyslík? Nevidíte? To je potápačská výstroj! Hanka je potápačka a dnes sa chystá ponoriť na dno oceánu.“
„Môžem aj ja?“ nadšene sa hlásil Jurko. „Viem zadržať dych na 30 sekúnd! Skúšal som si to vo vani.“
„Berieme vás obidvoch do potápačského tímu!“ vyhlásila sestrička Trdlová. „Tak ako deti, pripravené? Odpočítam na tri. Raz-dva-tri a šup do vody!“
Hanka zatvorila oči a zadržala dych. Zrazu všetko stíchlo. Keď oči zase otvorila, všade okolo sa vlnili modrasté farby oceánu. Lúče slnka pod vodou mihotavo tancovali, okolo plávali krásne farebné rybičky a pod skalu zaliezol krab s dlhými fúzmi.
Hanka načiahla ruku k ružovkastým koralom a zrazu sa dotkla čohosi veľkého, studeného a hrboľatého. Priamo pred ňou sa vynorilo sivo-modré telo s plutvami.
Bolo to veľrybie mláďa. Narodilo sa len pred pár týždňami, no už teraz bolo dlhé ako auto. Hanka sa v prvej chvíli zľakla. No keď videla, ako na ňu veľryba hľadí smutnými očkami, pochopila, že niečo nie je v poriadku. Malej veľrybke chýbala maminka.
A bez maminky je mláďatku vždy veľmi smutno a čo je ešte horšie, o chvíľu mu dôjde dych. Hanka dostala nápad. Spoza uší si vytiahla hadičku. Nasmerovala ju do veľrybích úst a veľryba si potiahla kyslík - celkom akoby pila limonádu cez slamku.
Veľrybka ožila a radostne zamávala plutvami. Všade okolo sa rozvírili drobné bublinky. Vtom sa nad Hankou objavil obrovský tieň. Veľrybia maminka sa ponáhľala za svojím mláďatkom. Jemne ho nabrala na svoj široký chrbát a už stúpali k hladine. Hanka chytila veľrybu za plutvu a o chvíľu sa aj ona zhlboka nadýchla vzduchu. Zvlnené more sa razom zmenilo na vlny paplónu v postieľke.
„Videl si to, Jurko?“ žiarila šťastím Hanka.
„Videl," usmieval sa Jurko. „Veď ty si zachránila veľrybie mláďa!"
„Aj veľryby potrebujú kyslík. Presne, ako ja," dodala Hanka.
Zdravotní klauni zahrali deťom námornícku pieseň. Potom si zakývali na rozlúčku. Už teraz sa tešia, kam sa doplavia nabudúce.
Autorka: Martina Madejová
Ilustrovala: Hana Bieliková
