Vrátili ste mi mladosť
- Príbehy
Stojeden rokov
Za každou izbou zariadenia pre seniorov sa skrýva príbeh, ktorý by vystačil na niekoľko románov. My, zdravotní klauni, si tieto príbehy nosíme v srdciach a nezabúdame. Toto sú niektoré z nich, ako ich zažila a zapísala zdravotná klaunka Eva Okoličániová.
„Pani Helena miluje pieseň Slavíci z Madridu,“ pošepne klaunom pred izbou sociálna pracovníčka. Oľga a Anton vojdú do malej izbičky veľkolepo, s roztiahnutými rukami ako na obrovskom pódiu. Energicky spievajú známu melódiu z milovanej pesničky. V posteli leží krehká, veľmi chudá pani s hrivou bielych vlasov. Hlavou jej bežia spomienky na všetko, čo zažila, kým sa jej život scvrkol medzi štyri steny. Uprene sa díva na dvojicu s červenými nosmi. Predstavia sa jej s miernym úklonom a zložia jej kompliment. „Krásna Helena. Ako Helena Trójska.“ A opäť pokračujú v spievaní piesne. „...život mi utíká, nechte mě příjemně snít. Ve stínu pod fíky poslouchat slavíky, spívat si s nima...“. Helena bojuje s emóciami. V tej piesni je veľa krásneho aj ťaživého. Ako v jej živote, ktorý trvá už sto a jeden rok. „Ďakujem vám, že sa snažíte, aby bol život menej hnusný!“ povie na rozlúčku.
Čo je nové vonku?
Pani Eva žila aktívny život. Milovala svojho manžela, prácu, cestovanie. Dnes už na svoju lásku iba spomína. Dopravným prostriedkom kraľuje vozíček. Exotiku neznámych krajín vystriedala jedna izba. Keď sa otvoria dvere a ona zbadá, že dnu vchádzajú dve osoby s červenými nosmi, oči sa jej rozžiaria nadšením. „Tak rada vás zase vidím. Neuveríte, dnes sa mi o vás dokonca snívalo! Vy ste krásni! Ako sa máte? Čo je nové vonku?“ vychrlí na klaunov gejzír otázok. Obaja jej odpovedajú naraz, každý za seba, nedarí sa im nájsť chvíľu, keď bude hovoriť len jeden, aby im bolo poriadne rozumieť. Eva sa na nich smeje. Keď sa konečne dohodnú, kto bude hovoriť prvý, jeden po druhom sa jej zveria s tým, čo ju zaujímalo. A pridajú aj pesničku o láske. Len pre Evu. Ich humor, hudba a spoločnosť ju vytrhnú z bežného dňa plného rovnakých činností. „Mali by ste chodiť častejšie!“ povie rozhodne na rozlúčku.“Ste príma!“
Tigrie oko
Nezabudnem na prvú návštevu u pani Zuzky, ktorá nás prijala vo svojej skromne zariadenej izbičke, vypočula si našu tému, ktorú sme mali pripravenú, pesničku, ale nebolo to ono. Ako zdravotná klaunka, ktorá navštevuje seniorov sa volám Oľga Havranová, som upätá učiteľka. Všimla som si, že pani Zuzka má v izbe koberec, kde je nakreslený obrovský tiger a veľmi som začala riešiť, že neviem, ako sa mám postaviť, aby mi tiger nevidel pod sukňu. A nad týmto mojím „obrovským problémom“ sa pani Zuzka začala veľmi smiať. Chvíľu sme ešte rozoberali, ako to vyriešiť, bavila sa, nálada sa úplne zmenila. Na konci návštevy nám veľmi ďakovala za to, že sa zasmiala prvý raz, odkedy žije v tomto zariadení. Potom sme sa dozvedeli, že pani Zuzka naozaj nemala ľahkú životnú situáciu, na nové bývanie si ťažko zvykala a veľa dôvodov na úsmev nemala... A vtedy si človek povie – má to zmysel!
