Viem, kde hľadať superhrdinov
Keď prídete na detskú onkológiu, je možné, že váš život sa otrasie v základoch. My, zdravotní klauni, však na toto oddelenie nechodíme smútiť. Najradšej sme, keď sa z izieb ozýva smiech.
Prečítajte si skutočný príbeh, ktorý podľa svojho zážitku z detskej onkológie napísala zdravotná klaunka Mariana Bódyová alias sestrička Bodka.
...
Oči má veľké, sivo modré a farba pleti sa každý deň mení. Raz je žltšia, raz sinavejšia, inokedy úplne bledá. O vlasy prišla. Keď sa stretneme, pozerá na mňa celkom drzo. Vyzerá to tak, že ma o chvíľu aj opľuje. alebo spustí spŕšku nadávok, ak si ten blbý klaunský nos nedám okamžite dole. Málokedy sa mi rozklepú kolená, ale toto je prípad, keď som rada, že ich mám zahalené bombarďákmi po „babičke“.
Očný kontakt je tá prvá zastávka z ktorej môžete vyhodnotiť atmosféru, odhadnúť náladu pacienta. Zrak ma neklame, toto dievča mi chce vraziť.
Kontrolka v mozgu mi však zabliká a zdravý úsudok mojej hlave vysvetlí, že mám ísť do toho a že všetky moje obavy sú len paranoja. Mám plné ruky cirkusových rekvizít a postupne mi všetky začnú vypadávať. S pevným odhodlaným hlasom sa mladej opýtam: „Tak čo, vyskúšame niečo?“ Evidentne ju ohúri môj drsňácky tón hlasu, lebo s jemným úškľabkom prikývne. „Dobre, skúsim“. Zodvihne zo zeme zopár rekvizít a postaví sa zo stoličky, od kreatívnej práce, ktorá je tu na oddelení akýmsi druhom psychohygieny. Je krehká ako porcelán, ale zaprie sa o stoličku a už vyhadzuje jednu cirkusovú rekvizitu za druhou. Je zvedavá. „Načo je toto? A s týmto čo sa robí? Toto poznám...“
Ďalší deň trénuje. Ide jej to so všetkým, čo chytí do ruky. Napriek svojmu zdravotnému stavu má nehoráznu chuť a energiu. Smejeme sa spolu. Trénujeme. Zlepšujeme sa. Skúšame. Jedna ruka je slabšia. Nevzdáva to a snaží sa prekonávať samu seba tam, kde jej to nejde. Vidím na nej, že ju to vyčerpáva, ale cítim, že aj napĺňa. Toto je jej svet, nemôžem ju zastaviť. Ona je pohonič a bude práskať bičom, pokým bude vládať zvládnuť „svojho koňa“, svoje sily.
Na ďalší deň leží v miestnosti, kde sme predtým trénovali a je akurát napojená na „kapačku“. „Dávam si do tela“ - hrdo mi oznámi namiesto pozdravu a ja sa usmejem. Tak len prehodíme zopár slov a dohodneme sa na zajtra.
Zajtra je dnes. Vonku je babie leto. Prechádzame celým oddelením, sme unavení ale plní entuziazmu a nadšenia z pokrokov, ktoré decká za pár dní urobili. Vybité baterky ešte nehrozia, vonku je teplo, vnútri horúco. Nachádzam ju na balkóne oddelenia pre väčšie decká. Je tam s mamou. Surreálny obrázok dvoch bytostí, ktoré sedia na zemi balkóna zabezpečeného sieťou s veľkými okami. Majú rozhovor, my chceme aj nechceme byť súčasťou tohto obrázku. Chceme, lebo sme zvedaví. Nechceme, lebo máme strach z toho, čo by sme sa mohli dozvedieť.
„Nazdar, môžeme na chvíľku?“ Tak predsa, zvedavosť je silnejší pán ako strach. Vstupujeme na územie dvoch dračíc, ktoré nás prijmu a o chvíku nás vtiahnu do svojho príbehu, ktorý je viac ako silný. „Máš super ponožky“ Chválim kačičkové vzory a priznávam sa, že ja sa s takými kúpem. „Áno to sú moje víťazné“. Odpovedá mladá. Prvýkrát sa o svojej tichej bojovníčke dozvedám pravdu. Je to dievča, ktoré má k našej aktuálnej cirkusovej téme najbližšie. Superhrdinka osobne. Už o chvíľu mi vysvetľuje, že sú to ponožky, ktoré mala na súťaži dobrovoľných hasičov, kde si obhájila prvenstvo. Športový duch sa v nej nezaprie. Behá, lozí, skúma nadchnutá životom. Na mobile nám púšťa video, pozrieme si ho niekoľkokrát a spolu s kolegom máme zakaždým husiu kožu na zátylku. Mladej sa blýskajú oči, mame sa lesknú. Obe veria, že všetko dobre dopadne a my v to tiež dúfame.
Odchádzam plná nádeje a zároveň je mi smutno. Prečo toľkokrát cítim únavu, smútok a vyčerpanie napriek svojmu dobrému zdraviu? Prečo som toľkokrát sebecká, nevrlá a unudená? Vyspím sa na ďalší finálny deň a ďakujem za ten dnešný, že mi opäť nastavil zrkadlo.
V piatok je vystúpenie Cirkusu Paciento. Našu Superhrdinku pustili na víkend domov, takže nakoniec to bude bez nej.
Nevieme koľko času nám ostáva a nevieme, kto nám to v okamihu môže pripomenúť. Ak existujú superhrdinovia, ja presne viem, kde ich hľadať...
Mariana Bódyová / sestrička Bodka
