Velikáni neodišli, žijú v tichosti obklopení spomienkami

Osemposchodová bytovka v Michalovciach sa na prvý pohľad nelíši od ostatných v meste. Chodník lemovaný živým plotom zostrihnutým do asi polmetrovej výšky vedie k schodišťu, tie k dverám a za nimi čupí vrátnica. V kabínke za sklom sedí stále usmievavý mladý chalan. Strieda si smeny s ďalším o niečo starším kolegom. Pri pohľade do chodby sa dojem z obyčajnej bytovky úplne vytratí. Pohľad na kovové, akoby striebornou farbou natreté dvere výťahu, evokujú pocit chladu a prispieva tomu pocitu aj pohľad na biele steny. Z jednej strany na druhú sa tu svižným krokom obchádzajú ženy odeté v bielom. Buď tlačia vozík s prádlom, nesú tácku s liekmi, alebo nám s úsmevom kývne skupinka študentov medicíny na čele s ich vedúcou. Aj neznalý návštevník rýchlo pochopí, že sme vstúpili do istého zariadenia. A obyvateľmi tejto neobyčajnej bytovky sú tí, ktorých život obdaroval už viac ako siedmymi krížikmi. Ľudia obsypaní príbehmi, ktoré sa nikdy nezopakujú. Jedineční každou vráskou, pohľadom, postojom k životu. A práve medzi nich každý mesiac zamierime my, klauni z Červeného nosa na malú návštevu, aby sme zdieľali chvíľu stretnutia dvoch generácií. Takých, ktoré delí od seba čas v podobe prežitých dní, poznania, skúseností, pochopených citov i stratených snov. Prichádzame k ľuďom, ktorých srdce bilo už v časoch vojny, zmien, ťažkej práce. Ale ktorí poznajú úprimnú radosť zo života, humor, šibalstvo. Naši seniori.

Každým poschodím sa charakter jednotlivých chodieb trochu mení. Tí, ktorí najviac potrebujú pomoc sestier, sa nachádzajú na prízemí. A tí, ktorí zvládajú byť stále aktívni, sú na tých vyšších. Vystúpením z výťahu zároveň vstupujeme na územie, ktoré dýcha atmosférou mnohých životov. Vôňa dlhého koberca, čo sa tiahne od okna z jednej strany chodby k oknu na tej druhej. Pár kvetov, obrazy a zvláštne prítmie. Napriek tomu, že svetla je dosť. A v tom tichu vždy stretneme niekoho z našich navštívených. Babičku, ktorá prišla z nákupu v Bille. Inú, ktorá chystá výzdobu do miestnej kaplnky, kde sa pravidelne modlí. Pána, ktorý sa len chce trochu prejsť popri stene. Alebo skupinku stareniek, ktoré sedia na jednom z koncov chodby práve pri spomínanom okne. Nachádzame ich vo veselej debate. Ako študentov na internáte. Len sú viac strhané, v chrbtici ohnuté vplyvom nadobudnutých rokov, no so zvláštnou iskrou, ktorá patrí len im. Vždy sa úctivo pozdravíme a povieme čo to o sebe. Na pozdrav zdvihnem klobúk. Moje klaunské meno je pán Marhuľa. Starám sa o svoje ovocné stromy doma na záhrade a kedysi som cestoval. Rád spievam a niečo aj zatancujem. Vždy sme vo dvojici rôzni klauni, raz som s Lesanou, inokedy s Betkou alebo Ivanom. Ako sme rôznorodí my, klauni, sú rôznorodí aj naši seniori. A príbehov, ktorých sa máme možnosť dotknúť, je veľa.

Ako napr. istého pána Jozefa, ktorému sme s Lesanou zaklopali na dvere. Avšak ešte predtým nás zaujali klopavé zvuky, ktoré patrili prstom dopadajúcim na klávesy starého písacieho stroja. Po malej chvíli otvoril, veselo sme ho pozdravili. V očiach mal sústredenie, z ktorého sme ho práve vytrhli. Z jeho pohľadu som vycítil, že nie sme práve vhodná návšteva. Aspoň teda nie teraz. Vedel, že sme tí klauni, ktorí pravidelne chodia pozdraviť. Lesanka sa ho však so záujmom spýtala na tie ťukavé zvuky. Či smieme vedieť, čo to píše. Chvíľu pán Jozef váhal, no zároveň sa v ňom rodila radosť, že má komu o svojom diele povedať. Bolo to ako sledovať púčik, ktorý sa okamžite premenil na kvet. Priniesol zopár strán budúcej knihy, hľadel na ne a prekladal jednu cez druhú. A chvíľu na to začal nesmelo citovať samého seba. Po vypočutí sme okamžite vedeli, že pred nami stojí pán s obrovskou škálou vedomostí, nesmiernou pokorou k človeku, hĺbkou myšlienok, čo si zaslúžia, aby ich počul svet. A jeho nadšenie naplnilo aj mňa s Lesanou. Pozval nás kývnutím hlavy do svojho bytu. Malý gauč a pri ňom drevený stolík, pár skriniek a vitrín. Všade zarámované fotky najbližších. Nebohá manželka, synovia a vnúčikovia. Pár vecí a medzi nimi človek. Píšem človek, lebo aj jeho citácie sa týkali myšlienok o človeku: „Kam kráčaš, človeče ???“ A danú otázku rozvíjal do ďalších, z nich sa pýtal na výsledky a cez ne na skutočnú dôležitosť dosiahnutého. Mal v izbe tri knihy, ktoré dal vydať na vlastné náklady. Vzal som jednu do rúk a prečítal si zopár veršov. A vedel som, že praví básnici nevymreli. Neodišli nám velikáni, iba sú zavretí vo svojich izbách obklopení minulosťou v podobe spomienok, fotiek, úsmevov a vlastnou samotou. Pán Jozef sa po našich slovách vďaky, že sme smeli nakuknúť do jeho srdca cez jeho vlastné slová, rozplakal. Bol tak vďačný. A my jemu.

My ľudia sa radi stretávame, zdieľame, sme si jeden v druhom niečím vzácni, potrební aj obyčajní. Sme, akí sme. No sú medzi nami i takí, ktorí nám jedinou chvíľou strávenou s nimi vedia našepkať, akí by sme byť mohli. Aspoň skúšať to dosiahnuť. Hoci za cenu, že sa k tomuto cieľu priblížime až vo veku seniora. Pretože o tom to asi je. Získať poznanie, hľadať odpoveď a nájsť porozumenie, prečo je človek človekom. A v mojom vnútri sa usadilo presvedčenie, že v michalovskej bytovke skutočne senior človekom je.

zdravotný klaun Peter Biž / Alojz Marhuľa

Viac príbehov nájdete v knihe Na zázraky máme nos