Tiger v zariadení pre seniorov

Pani Viera žije v zariadení pre seniorov necelé štyri týždne. Zvyká si pomaly. Izbičku má zariadenú skromne: posteľ, skriňa, pod oknom stôl a stolička.

Žiadne dekorácie, fotografie, drobnosti. Najvýraznejší je hnedý koberec s vyobrazením tigra.

Prichádzame. Pani Viera má oblečenú jednoduchú šatovú zásteru. Sedí na deke na kraji ustlanej postele, pôsobí trochu strateno.

Zoznamujeme sa. Vlasy mám zopnuté vo vysokom drdole, zdobí ho biely kvet. Elegantné žltobiele šaty s kvetinovým vzorom a širokou sukňou siahajú po kolená. Nasadený mám perlový náhrdelník s medailónom Ľudovíta Štúra, červený klaunský nos a seriózny výraz.

>> Viac príbehov nájdete v našej knihe Na zázraky máme nos

„Oľga Havranová, rada vás spoznávam,“ potrasiem ruku asi 75-ročnej dáme. Tá sa so mnou zvíta len s nepatrným náznakom úsmevu.

Situáciu neuvoľní ani bozk na chrbát ruky od kolegu Františka Loveckého. Vysoký galantný horal ako vystrihnutý z módneho magazínu zo štyridsiatych rokov má na sebe snehobielu košeľu a tmavozelenú vestu s drobnou zlatou výšivkou. Na tvári nedbalé strnisko, veselé oči.

„Na návštevu sa patrí doniesť aspoň kvety. František, máš?“ kontrolujem svojho klaunského partnera a podozrievavo sa dívam na jeho prázdne ruky.

„Jedna ruža, dve rúúúžééé, dve ružičky čééérvenééé,“ vynájde sa. Nôti známu pesničku a hrá na ukulele. Pani Viera počúva, no nepridáva sa. Nezdá sa, že by ju naša návšteva zaujala. Kľačíme pri jej posteli, aby na nás dobre videla, a spievame najkrajšie, ako len vieme. Chcem pridať aj zopár tanečných krokov, a tak vstávam a začnem tancovať.

Z koberca na mňa hľadí tiger. Jedným okom mi vidí akurát pod sukňu. Dospievame a ja stále zazerám na koberec.

„Pani Viera, nechcem pôsobiť ako nejaká upätá konzervatívna osoba, ale kam sa mi ten tiger pozerá? Kde sa mám postaviť?!“ sťažujem sa obyvateľke izby. Krôčik odstúpim a som nad druhým okom šelmy. „Tak ale toto,“ pohoršene sa pozerám na koberec s obrázkom. Potom na pani Vieru. Smeje sa.

„Ja za to nemôžem, to mi doniesol vnuk,“ bráni sa s úsmevom. Motám sa po koberci v úmysle vyhnúť sa zvedavým tigrím očiam. Samozrejme, sa mi nedarí.

Pomaly sa s pani Vierou lúčime. Oveľa vrúcnejšie, ako keď sme sa pred pár minútami vítali. Dávame pozdravovať vnuka.

„Čo som tu, ešte som sa nezasmiala. Až teraz. Ďakujem vám,“ vyznáva sa. Izba sa odrazu zmenila. Stále v nej nie je veľa vecí, ale už tu nič nechýba.

 

zdravotná klaunka Eva Okoličániová / Oľga Havranová