Prečo je dobré so sebou nosiť hrniec a naberačku?
Boli raz dve kamarátky Líza a Gvendolína. Líza bola vysoká ako veža, Gvendolína bola vysoká ako pol veže. Líza mala tmavé vlasy, hnedé oči a ružový klobúk. Gvendolína mala svetlé vlasy, modré oči a oranžovú mašľu. Obe mali krásne farebné bodkované šaty. Chodili kade tade po svete a zažívali dobrodružstvá.
Cestovali naľahko. Mali so sebou iba samé potrebné veci a samé potrebné zvieratá. Gvendolína niesla kamaráta ježka. Mala pre neho aj jabĺčko, aby nebol hladný. Líza mala jabĺčko pre seba, aby nebola hladná. Mala aj kvietok v kvetináči, aby mu doma nebolo smutno, kým bude preč. A sedem ako slnko žltých sliepok, jednu väčšiu ako druhú. Kamarátky so sebou niesli aj hrniec a a naberačku, aby si mohli uvariť polievku. Nie z tých sliepok. Ani z toho ježa.
Keď tak raz sedeli pod stromom a jež a Líza sa chystali desiatovať jablko, zrazu počuli nejaký šuchot. Poobzerali sa okolo, ale nič a nikoho nevideli. Ešte ani nestihli zahryznúť do jablka, keď sa šuchot ozval zase. A aj zvuk malých labiek. Opäť sa poobzerali a zase nič. Keď už jablká mali skoro v ústach, spoza stromu sa vynoril ňufák. Líščí ňufák.
Sliepky v tom momente začali pišťať a pišťali a pišťali a doslova leteli preč, čo najďalej.Aj keď sliepky poriadne nevedia lietať. Tieto leteli. Líška bola krásna, o tom potom, ale sliepky na jej vzhľad neboli zvedavé. Ani na to, či si ich nedá na obed. Radšej hneď utiekli. Pre istotu. Líška sa na Lízu a Gvendolínu hladne pozrela. A odbehla preč. Asi na ne nemala chuť. Našťastie.
Kamarátky za sliepkami neplakali. Verili, že keď sa upokoja, zase sa k nim vrátia. A tak ostali sedieť pod stromom. Zrazu počuli nejaký šuchot. Už zase. Spoza stromu sa vynoril ňufák. Už zase. Ale nebol líščí. Po ňufáku sa objavila hlava a predné nohy. A chrbát. Srnčí. A potom zadné nohy a malý chvostík. Dokopy celá srnka.
Vyzerala veľmi kamarátsky. Motala sa okolo Lízy a Gvendolíny a všetko bolo idylické. Až kým nebolo počuť chrúmanie. Líza nechrúmala jablko. Ani ježko nechrúmal jablko. To srnka chrúmala Lízin kvet! Ach! No, čo sa dá robiť, stane sa. Kvet bol zjedený, zostal po ňom len prázdny kvetináč.
Ale chrúmanie neprestávalo. Srnka jedla Lízino jablko! A zjedla ho úplne celé. Takto Líza dopadla, chudera. Zostala bez sliepok. Bez kvetu. A bez jablka. Vtedy Gvendolína vzala do ruky niečo, čo vyzeralo ako malá gitara. Doteraz ju mala schovanú vo vrecku. A začala hrať a spievať. Pesnička o nádhernom svete bola nádherná. A pod tým stromom bolo vlastne naozaj nádherne.
Potom Gvendolína zahrala pesničku o levovi v džungli. A zrazu počuli nejaký šuchot. Už zase. Spoza stromu sa vynoril ňufák. Už zase. To snáď ani nie je možné. Ak aj náhodou je, určite to nie je bežné! Nebol to ňufák líščí. Nebol to ňufák srnčí. Bol to ňufák leva! A za ním jeho hlava a celé telo. Gvendolínina pesnička ho prilákala. Líza rýchlo vybrala z jedného vrecka hrniec a z druhého vrecka naberačku a začala s nimi búchať, aby leva odplašila. A búchala, až kým ho naozaj neodplašila. Lev bol preč. Oplatí sa mať praktické veci vždy so sebou, pomyslela si Líza. To je úžasné, čo všetko dokáže hudba, pomyslela si Gvendolína.
Po všetkom tom napätí a strachu konečne prišla chvíľa pokoja. No netrvala dlho. Líza počula pesničku. „Sédemdesiat líšok mala a žiadna ju nezožrala...“ Mala nejaké zvláštne slová. Čo to tá Gvendolína spieva... No keď sa ňu pozrela, nebola to jej modrooká kamarátka. Bola to zelenooká líška. Hrala na gitare a spievala a okolo tancovali sliepky, jež a srnka a lev. Keď zreval, Líza sa zobudila. To bol strašný sen, určite od hladu. Gvendolína pod stromom akurát rozkrajovala jablko. Kúsok podala Líze, kúsok si nechala a tretí dala ježovi. Aby mali vitamíny a lepšie sny.
Rozprávka? Ale prosím vás, toto sme naozaj zažili. Aj keď je pravda, že tie zvieratá boli plyšové. Počas klauniády je možné všetko. Zvlášť u Nadi a Nikolaja. To sú veľkí milovníci zvierat. Ako to vieme? Navštevujeme ich u nich doma už veľmi dlho. Väčšinou „naživo“ a v období pandémie cez obrazovku televízora. A zakaždým je to veselé, prekvapivé a príjemné. Ako z rozprávky! A nevadí, že nás občas straší líška a chce zjesť lev. Nejako si už poradíme!
Eva Okoličániová / doktorka Dialýza Odmeraná
