Posolstvo úsmevu

Posolstvo úsmevu a dobra je nákazlivé. Neveríte? Prečítajte si o skutočnom zážitku zdravotnej klaunky Márii Benkovskej, ktorá navštevuje malých pacientov ako doktorka Cica Hopsalková. Na tento zážitok z nemocnice, ktorý sa odohral v jedno ponuré poobedie, nikdy nezabudne.

Doktorka Cica Hopsalková a sestrička Tina Trdlová sa stretli v nemocnici tesne po sviatkoch. Nemocnica zívala prázdnotou. Kde tu prebehla sestrička, či sanitár, ale po návštevách a plných chodbách ani chýru.

Doktorky Cica a Trdlová zamierili na chirurgiu, kde nás netrpezlivo čakali. Nielen deti, ale aj sestričky a doktorky. Niektoré sa chválili ako dovolenkovali a niektoré sa zasa vyrozprávali akú mali cez sviatky náročnú službu.

Detí bolo na oddelení viac než dosť a tak sme sa pustili od izby k izbe, aby sme spríjemnili mrazivý ponovoročný deň všetkým, ktorí nemohli byť doma. Pred jednou z izieb sme sa zastavili. Zarazilo nás prítmie, ktoré tam panovalo. Mysleli sme, že pacienti spia, ale napriek tomu sme tichučko nazreli.

Nikto tam nespal. V izbe boli dvaja oteckovia a v postieľkach dvaja chlapci. Napriek tomu, že bol vonku biely deň, žalúzie boli zatiahnuté. Všetci mlčali. Bolo to tiesnivé. Akoby sa v izbe ubytoval tieň smútku a melanchólie. S Trdlovou sme sa predstavili a odvážne vošli do izby. Všimli sme si však, že asi trojročný chlapček bližšie k nám začína priťahovať paplón bližšie k tvári a oči má rozšírené strachom. Otecko sa pokojne usmieval a čakal čo bude ďalej. Doktorka Cica naordinovala prísun kyslíku a sestrička Trdlová spustila. Izbou začali lietať bubliny a zneli tóny známej detskej pesničky. Paplón pomaly klesal a chlapcove oči sa prestali báť. Začal sledovať pohyb bublín a potom naťahovať rúčky. Trdlová začala prihrávať bubliny a zaraz sme mali nového kamoša. Trdlová však bubliny začala po chvíli hltať. Darmo ju doktorka upozorňoval, že to nie je dobré na zuby. Keď mala Trdlová plné ústa bublín, Cica ju požiadala, aby ich vrátila. Ale návratka už nebola bublina, ale balón. Ten sa v šikovných rukách malého teraz už vysmiateho chlapca zmenil na psa a počuli sme tichučké ďakujem.

Zo zadnej postele nás celú dobu s úsmevom sledoval asi 6 ročný chlapec. Prežíval, každý jeden náš pohyb a nadšene kýval rukami, že aj on tam je a volal nás. Jeho ocko však sedel ticho. Na tvári únava, smútok a akýsi druh odovzdania či pokorného čakania. Pri tomto chlapcovi Cica diagnostikovala pískavicu. Pískal všade, na ponožkách, hlave i na nose. Rýchlo sme zasiahli a „vyoperovali“ z ponožky pískacieho zajaca. Chlapec sa schuti bavil. Nahlas sa smial. Ocko sa zmohol na tiché ďakujem.

Prítmie síce v izbe ostalo, ale ťažká smutná atmosféra sa rozplynula ako ranná hmla. Spokojne sme za sebou zatvorili dvere a chystali sa k ďalším deťom.

Z izby však za nami vyšiel ten smutný ocko a v rukách mal čokoládu. Povedal: „Veľmi pekne ďakujem, že ste nás rozptýlili, robíte úžasnú vec. Zoberte si malú sladkosť ako ďakujem." Ubezpečili sme ho, že sladké nemôžeme, že sme v službe, ale že nech si dajú so synom za nás a vtedy mu zaslzili oči a povedal: „Neviete si predstaviť, čo znamená pre mňa vidieť, keď sa môj chlapček smeje. Veľa trpel a vy ste ho rozveselili. Práve mi oznámili, že mám ťažkú srdcovú vadu, že pôjdem na operáciu a neviem, či ešte uvidím svojho chlapca a tak bol tento moment pre mňa nesmierne silný." To už tato plakal a poberal sa do izby. Obe sme ostali dojaté. Zastavili sme ho, povzbudili a darovali jeden červený nos, a naordinovali pravidelný úsmev... So slzami a pokorným úsmevom opäť vošiel do tmavej izby.

Pre nás sa občas klauniáda podobá klauniáde, tým, že je to naše poslanie a práca, berieme to občas ako samozrejmosť. Vieme aká je naša úloha a snažíme sa ju splniť čo najlepšie.

Ale pre tých ľudí na lôžku to má obrovský význam a moment s nami je pre nich jedinečný a nezabudnuteľný. Keď pochopia, že sme tam pre nich tu a teraz, že sa môžu porozprávať, zasmiať, spolupracovať a na chvíľu nemyslieť na vážnosť svojej situácie. Tá chvíľa je na nezaplatenie.

Práca zdravotného klauna mení nielen atmosféru v izbách a prináša úsmevy na tvárach detí a dospelých, ale mení aj nás. Posolstvo úsmevu a dobra je nákazlivé a vracia sa nám často a vo veľkom množstve.

Pre mňa je toto poslanie práve pre takéto momenty nenahraditeľné. Som nesmierne vďačná, že môžem byť súčasťou rodiny zdravotných klaunov. Prinášať úsmev tam, kde sú slzy. Dopriať štipku optimizmu v beznádeji, či darovať pár tónov, ktoré znejú v izbe aj ubolenej duši malého pacienta či jeho rodiča.

Mária Benkovská / doktorka Cica Hopsalková