Listy z detskej psychiatrie - srdcom písané
Milujem listy! Keď som bola malá, písali sme si s kamoškami často. Dnes mi už nikto nepíše a ja už tiež posielam maximálne pohľadnice z dovolenky. Nedávno sa mi stala veľká vec. Áno, dostala som dva listy, do vlastných rúk! A pozor – napísané perom!
„...mám Vás veľmi rada. Som rada, že som Vás mohla spoznať. Ste veľmi pekná, milá, vtipná a srandovná.“
Odosielateľom, či skôr „odovzdávateľom“ bola 10-ročná slečna. Ako je to možné? Pretože sme spravili cirkus. A to poriadny! Taký, v ktorom sa počas 5 dní prekonávajú vlastné limity, strach a objavujú talenty. Taký, v ktorom sa mnoho naučíš, zabavíš a ešte aj vystúpiš pred divákmi na cirkusovom pódiu. A keď toto zažiješ na mieste, na ktorom to nečakáš a v období, keď ti práve nie je najlepšie – to je veľká vec.
Dámy a páni, predstavujem vám: „Cirkus Paciento“!
Na rôzne oddelenia nemocníc a do liečební ho prinášame my, zdravotní klauni. Počas leta aj s naozajstným šapitó. V skratke – pomáhame hospitalizovaným deťom objaviť v sebe cirkusanta!
Fungujeme ako skúsení hľadači talentov, motivátori a pomocníci. Pri rôznych väčších či menších zdravotných problémoch detí hľadáme spôsoby, ako trénovať a prebudiť schopnosti, o ktorých ani nevedeli. A najmä prebudiť v nich záujem a radosť. Šatky, stuhy, loptičky, kruhy, flowerstick, či diabolo sa stávajú dôležitými pomocníkmi na tejto ceste.
Pre mňa je najväčšou výzvou motivovať deti so zlomenou dušou... A tých je na detských psychiatriách plno. Menších aj väčších. A aj toto bol taký cirkus. Zvedavé oči striedali neprítomné pohľady, eufória striedala apatiu...
„Ja to neviem." „Mne to nejde." „Aj môj otec mi hovoril, že zo mňa nič nebude..."
„Ja tu nechcem byť...“ „Ja už nechcem žiť,“ povie s vážnou tvárou mladé dievča a ja na jej rukách vidím, že to nie sú len puberťácke reči...
Náš cirkus má otvorené dvere pre všetkých. Ponúka svet, v ktorom nikto nikoho nesúdi, dôvera je prioritou a hra učiteľkou. Pri objavovaní a odhodlávaní sa snažíme byť tými najväčšími a najlepšími fanúšikmi pre každé jedno dieťa. Chváliť, veriť, rozosmiať alebo len pozorne počúvať. Je to rôzne. Dôležité je netlačiť a rešpektovať. „Ak sa na to necítiš, nič sa nedeje. Môžeš sa len pozerať,“ prihováram sa tínedžerke sklesnuto sediacej v kúte nášho cirkusového stanu. Ďalší deň sa postupne pridáva do cirkusových aktivít a ja cítim, že ten náš bláznivý cirkusový svet sa jej dostáva pod kožu...
Prišiel deň D a záverečné vystúpenie všetkých zúčastnených. Dvaja klauni v úlohe cirkusového principála a jeho pomocníčky pripravujú divákov na ďalšie, už asi 13. číslo, cirkusová kapela hrá dohodnutú pesničku. Ja stojím v zákulisí s päticou dievčat, s ktorými sme si nacvičili číslo s krásnymi žonglovacími šatkami, ktoré vyzerajú ako krikľavé anjelské krídla (tzv. angel wings).
„Ja sa hanbím!" „Ja sa bojím!" „Ja tam nejdem!"
„Teraz to nemôžeme vzdať!" povzbudzujem dievčatá pred vystúpením. „Sme v tom spolu, baby! Ja verím, že to zvládneme!“ Následne sa s veľkým nádychom presúvame na pódium.
Zatancuj si so mnou, dievča modrooké! Zatancuj si so mnou, v tej tráve vysokej.... melódia známeho songu sa ozýva v cirkusovom šapitó a žonglovacie šatky sa točia okolo dievčat ako sukne...
Bujarý potlesk a nadšenie divákov aj účinkujúcich pôsobia ako elixír šťastia. Medzi tanečnicami na pódiu sa usmieva aj moja kamoška, ktorá ešte pred pár dňami sedela v kúte. Deň pred premiérou mi podala do ruky list – adresovaný nášmu cirkusovému tímu (5 zdravotným klaunom + 3 hudobníkom): „...aj keď som nemala od začiatku dobrú náladu, potom bolo proste super. Asi najlepší týždeň, čo som tu zažila. Za čo som Vám veľmi vďačná, za dobrú náladu, a hlavne RADOSŤ, čo je u mňa zriedkavé v tomto mojom ťažkom období, ktoré sa postupne končí a začína to dobré...“
Už som spomínala, že milujem listy? Tieto sú pre mňa výnimočné. Sú to listy z cirkusu, srdcom písané.
zdravotná klaunka Michaela Pastorková / sestrička Krvinka Obehová
