Keď sa dieťa po operácii zle zobudí
- Príbehy
Do nemocnice prichádzam skoro ráno. Zdravotná asistentka ma veselo víta a oznamuje mi počet detí, ktoré v ten deň čaká operácia. Rýchlo do šatne, kde sa zo mňa stáva sestrička Bodka, odborníčka na otravy, najmä otravy nudou.
Pri mojej práci zdravotnej klaunky sa snažím, aby deti na chvíľu zabudli na všetko nepríjemné, čo v nemocnici môžu zažiť – vyšetrenia, rôzne úkony a operácie. To bude moja úloha aj dnes.
Rozbeh je rýchly, hneď o ôsmej odprevádzame na operáciu troch chlapcov rôzneho veku. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale cesta na operačnú sálu môže byť plná prirodzene vtipných situácií. Vo veľkej nemocnici sa ešte veľmi nevyznám a moje klaunské ja – sestrička Bodka – sa v nej nevyzná vôbec. Aj keď sa tvári veľmi suverénne, po pár minútach je všetkým jasné, že „Bodka“ je úplne mimo. Nevie trafiť do správnych dverí, a ak aj trafí, tak do zavretých. Výťah obsluhuje na „zavolanie“ , tak že naň naozaj zavolá, rozpráva sa s výťahom, no a nakoniec je presvedčená, že na sálu vedie lekárov a nie pacientov.
Jedno z detí, ktoré v ten deň stretnem, je aj chlapček, s ktorým máme obrovské tajomstvo. Má so sebou totiž malého plyšového psíka, ktorého obaja utajujeme. Veľmi sa baví na tom, keď sa Bodka preriekne a psa prezradí. Je to taká naša mini interná hra, ktorú sa hráme ešte pred tým, než nás zavolajú na sálu. Samozrejme, aj cestou na operačku schovávame psa a zahladzujeme po ňom všetky stopy. Mohli by nás predsa z nemocnice vyhodiť a to nechceme.
Prejde hodinka a spolu s asistentkou už zvážame deti z operačných sál. Prebudenie z narkózy je niekedy naozaj tvrdé. Pacient môže byť uplakaný až hysterický, niekedy ho nedokáže utíšiť ani vlastný rodič. No a presne to sa stalo v momente, keď sme z operačky viezli môjho malého kamaráta - chlapčeka so psíkom. Všetko veselé, čo sme spolu zažili pred operáciou, akoby sa zmazalo. Chlapček plače a zdá sa, že ho nikto nedokáže utíšiť. Prítomný je personál, mamka chlapca a ja po pár nenútených pokusoch zhodnotím, že je čas nechať rodiča a dieťa osamote.
Jemné tóny ukulele pomaly opúšťajú izbu, nechávam chlapcovi priestor na zorientovanie sa a upokojenie. Na chvíľu ma prepadne pocit, že „toto som nezvládla“... No idem ďalej a pokračujem na ďalších izbách.
Počas dňa nám privezú ďalších pacientov ako neplánované operácie. Ocitám sa na izbe hneď vedľa chlapčeka, ktorý sa tak zle prebral. Cez sklo, ktoré oddeľuje izby vidím, na moje veľké prekvapenie, že chlapec je už pokojný a dokonca sa usmieva. Vyklopkáva nám na sklo, s psíkom v ruke a volá ma späť do „hry“...
zdravotná klaunka Mariana Bodyová / sestrička Bodka
