Dojatím plakali aj pani učiteľky

Svet detí s autizmom a ťažkým mentálnym postihnutím je pre nás záhadný. Som nesmierne vďačná, že mi práca zdravotnej klaunky občas dovolí prekročiť neviditeľnú hranicu medzi týmito svetmi...

Ani neviem, ako začať. Ale asi od začiatku...

Keď som prvý raz počula o Fidlikáre, nevedela som si predstaviť, že by som to dokázala aj ja. Zdravotní klauni z rôznych krajín mi opisovali dojímavé zážitky z tohto programu a priznám sa, že som pri tom ticho zadržiavala slzy, ale aj úsmev.

Fildikára je hudobno-divadelné predstavenie pre deti s kombinovaným postihnutím realizované občianskym združením ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Medzi našimi malými divákmi sú autisti, deti s Downovým syndrómom, imobilné deti s detskou mozgovou obrnou, deti s mentálnym či fyzickým postihnutím – všetko sú to žiaci špeciálnych škôl a klienti domovov sociálnych služieb.

>> Viac príbehov nájdete v našej knihe Na zázraky máme nos

Počas Fidlikáry sa snažíme preniknúť do sveta týchto detí, ktorý je často veľmi izolovaný od sveta okolo. Pomáhame si rekvizitami, hudbou a pesničkami. A vždy nás prekvapí, aké nečakané reakcie a odozvy pri každom predstavení zažívame.

Jedným z mimoriadne silných zážitkov bola pre mňa Fidlikára v Levoči.

V spoločenskej miestnosti špeciálnej školy na nás čakalo deväť dušičiek. Zloženie detí bolo rôzne, rovnako aj typ ich postihnutia. Takmer všetci už sedeli a zvedavo sledovali, čo sa bude diať. Vzadu pri dverách stála rádová sestrička a chlapec, ktorý nervózne listoval v telefónnom zozname.

Pomaly sme začali. Hudba a spev sa rozliehali chodbami majestátnej budovy školy. V úvodnej pesničke sme postupne zaspievali mená všetkých detí, ale aj dospelých, ktorí boli v obecenstve. Videli sme prvé nesmelé reakcie a zmeny nálad ako žiakov, tak aj pani učiteliek. Vzadu sa ozval buchot. Chlapec s telefónnym zoznamom zhodil stoličku. Diváci vpredu sa však venovali nám.

Po pesničke prišli na rad rekvizity. V momente, keď sme otvárali kufor v nádeji, že tam nájdeme hudobné nástroje, sa ozvalo: „ Aha voda!“ „ Vodu“ sme pomaly vybrali z kufra a začali ju približovať k divákom. Bola to veľká modrá tylová látka, ktorá sa dvíhala a padala priamo pred pohľadmi očarených detí.

„To nie je voda, to je nebo,“ ozvalo sa zrazu.

Po týchto slovách sa zozadu miestnosti ozval dupot. Chlapec s telefónnym zoznam pribehol k nám a ako zhypnotizovaný sa díval na naše „nebo“. Pomaly natiahol ruku k látke, nežne si ju prikladal k tvári a vlasom.

Vidiac jeho reakcie sme „nebo“ nad divákmi nechali dlhšie ako zvyčajne.

Keď sme látku schovali späť do kufra, chlapec sa vrátil do svojho kúta a opäť začal listovať v telefónnom zozname. Predstavenie plynulo prešlo k záveru a rozlúčili sme sa s divákmi.

Tesne pred odchodom za nami prišla dojatá pani učiteľka a povedala, že toto ešte nezažila. Vysvetlila nám, že chlapec s telefónnym zoznamom je autista a o vonkajší svet často nejaví záujem, alebo naň nereaguje. To, čo videla, ju prekvapilo. Reagoval. Tešil sa. Užíval si čarovný moment jemných dotykov látky.

Vtedy som mala na chvíľu pocit, akoby sme nemali v kufri modrý tyl, ale naozajstný kus neba...

Ďalší silný zážitok som mala v špeciálnej škole v Dunajskej Strede.

Je zaujímavé vidieť pani učiteľky, ktoré pri našich prípravách na Fidlikáru netušia, čo sa bude diať. Sú zvedavé a napäté. Niektoré čakajú s úsmevom, iné s prísnym, nedôverčivým pohľadom. Ten druhý pohľad mala aj pani učiteľka v tejto škole. Sedela vzpriamená a sledovala nás orlím zrakom. Vedľa nej na invalidnom vozíčku sedel nevidiaci chlapec bez akéhokoľvek výrazu v tvári.

Predstavenie sa pomaly rozvíjalo. Opäť sme začali spievať mená a keď sme prišli k prísnej pani učiteľke, jej tvár zmäkla. Najprv nevedela, kam sa má pozrieť, potom sa uvoľnila a keď sme jej meno zaspievali niekoľkokrát, prijala náš dar a prestala sa mračiť.

Skutočné prekvapenie nás však čakalo o niekoľko momentov neskôr.

Keď sme začali spievať pieseň s menom nevidiaceho chlapca, na jeho bledej tvári sa rozhostil blažený výraz a jemný úsmev. A usmievať sa neprestal do konca predstavenia. Aj jemu sme dopriali možnosť skúsiť si naše „nebo“. Nevidiaci vnímajú svet dotykmi a chlapec bol z jemnej tylovej látky očarený. Nikam sme sa neponáhľali a dopriali sme mu dlhý čas na to, aby si kontakt s „nebom“ dostatočne užil.

Keď sme odchádzali z miestnosti, videli sme, že prísnej pani učiteľke po lícach tečú slzy. Po druhom predstavení za nami prišla a povedala niečo, na čo nikdy nezabudnem:

„Ďakujem. Ďakujem, že sú na svete ľudia ako vy, ktorí prinášajú kus krásy a nádeje aj medzi deti s postihnutím. Pre nás veľa programov nie je a vaše predstavenie je ako šité na mieru pre našich žiakov. Reakcie ste videli sami. Ďakujeme.“

Svet detí s autizmom a ťažkým mentálnym postihnutím je pre nás záhadný. Som nesmierne vďačná, že naša Fidlikára nám občas dovolí prekročiť neviditeľnú hranicu medzi týmito svetmi. Momenty, ktoré vtedy zažívame, sú ako jemné brnknutie na struny čarovnej harfy. Uši to síce po čase nepočujú, ale v duši nám ten jemnučký tón znie navždy.

 

zdravotná klaunka Mária Benkovská / doktorka Cica Hopsalková