Ako sme porazili veľký plač
Moja cesta k poslaniu zdravotného klauna viedla spod Tatier cez Košice po stovežatú Prahu, kde som vyštudovala Akadémiu múzických umení. Zdravotnou klaunkou, doktorkou Hermínkou, som ešte krátko a možno práve preto veľmi intenzívne prežívam každú jednu klauniádu v nemocnici. Volám sa Katarína Hudačková a chcela by som sa s Vami podeliť o príbeh, na začiatku ktorého bol veľký plač, no skončil sa smiechom.
Len čo sme vstúpili na detské oddelenie v Martinskej nemocnici, ohlušil nás naliehavý plač. Spoza dverí jednej z izieb sme videli, ako na posteli plakal chlapec, zatiaľ čo sa ho mamička neúspešne pokúšala upokojiť. Malý Tomáško sa práve prebral z narkózy a bol veľmi smädný, no ešte nemohol piť. Jeho plač sa preto neustále stupňoval. My, zdravotní klauni, sa žiadneho plaču nezľakneme, ba naopak, nebojácne mu ideme naproti s cieľom premôcť ho. Vošli sme do izby. Chlapec stíchol, prekvapene sa na nás pozeral a pritúlil sa k mame. Zbadali sme levy namaľované na stenách, a tak nás napadlo, že tie levy nakŕmime bublinami z bublifuku.
Ani neviete, ako ste prišli vhod...
Nasmerovať bubliny na obraz na stene je úloha ťažká aj pre zdravotného klauna. Začala som do nich fúkať a po niekoľkých pokusoch sa mi to podarilo. Len čo sa bublina dotkla levovej laby, praskla. Tomáško sa v tej chvíli rozosmial. Zdalo sa mi, že lev je ešte stále hladný, preto som mu dofúkla ďalšiu bublinu. Pri tomto kŕmení sa Tomáško veľmi zabával.
Vtom, do izby vstúpilo staršie dievča, ktoré s Tomáškom ležalo na izbe a predstavilo sa ako Maggie. Vypleštila som oči a vyhŕklo zo mňa: „Ale veď tak sa volá môj pes!“ Maggie aj s Tomáškom vybuchli do hlasného smiechu. Moja klaunská kolegyňa začala dievčaťu dávať povely „Sadni! Daj pac!“, za čo sa jej hneď začala ospravedlňovať, no všetci sa na tom náramne zabávali. Tomáškovi slzy na tvári celkom uschli, usmieval sa od ucha k uchu a celkom zabudol na svoj smäd. Pri odchode z izby sme povedali Maggie, aby Tomáška strážila ako pes. Chlapcova mamička ma objala a do ucha mi zašepkala: „Ani neviete, ako ste prišli vhod.“
Pomohli sme preklenúť čas, kým Tomáško nemohol piť a odbremenili sme jeho mamičku. Vždy mám skvelý pocit, keď sa nám podarí zachrániť na prvý pohľad bezútešnú situáciu, a keď odchádzame z nemocničnej izby a nechávame v nej usmiate deti.
Katarína Hudáčková / doktorka Hermínka
