Ako rozosmiať tínedžera? To je oriešok aj pre klauna
Na dnešný deň som sa dlho tešil. Mám totiž meniny.
Sú pre mňa výnimočné, podobne ako pre športovcov olympiáda. Nie že by som podával nejaký výnimočný športový výkon. Ale keďže meniny mám presne 29. februára, oslavujem ich len raz za štyri roky. Všetko najlepšie a veselú oslavu želám aj ostatným Radomírom. A ako budem oslavovať ja? Klauniádou v nemocnici. Deťom doprajem poriadnu dávku dobrej nálady a smiechu a ja si na obed doprajem extra porciu mojich obľúbených špagiet. Som zdravotný klaun, Radomír Milič alias doktor Špageta.
Viete o tom, že v prítomnosti zdravotných klaunov je veselo malým, ale aj tým veľkým deťom? Minule som klaunoval s kolegom, prednostom Popodfúzom a už pri príchode na oddelenie nás sestričky varovali, že vzadu na izbe ležia tínedžeri, nech sme tam opatrní, lebo nás vraj doslova „roznesú v zuboch“. My sme však profíci, máme za sebou viacero školení, aby sme vedeli, ako pristupovať aj k starším deťom. Hranica medzi humorom a trápnom je veľmi tenká a niekedy aj trápno vie byť smiešne.
S týmto vedomím a odhodlaním sme teda vstúpili do jednej z izieb, kde na nás hľadeli dva páry skoro dospelých dievčenských očí, z ktorých však ešte stále sršala detská túžba po zábave. Všimol som si, že jedno z dievčat má pri stole položenú kresbu.
„Čo to tam máš nakreslené?“, spýtal som sa zvedavo.
Dievčinka sa pozrela a prevrátila oči stĺpkom, aby vyjadrila pohoršenie nad tým, že nepoznám moderné japonské umenie: „To je predsa manga.“
„Mango? Jasné, viem, už som ho kedysi jedol,“ pritakal som, ale potom som sa zarazil: „Ale prečo to tvoje mango má také veľké oči?“
Dievčatá sa zachichotali: „To nie je mango, ale manga!“ prízvukovala jedna a druhá vzala papier do ruky a ukázala mi nakreslenú tvár s neprimerane veľkými, ale zato krásnymi očami.
Ako sa z manga mango stalo
Dievčatá nakoniec sľúbili, že nám nakreslia nejaký super obrázok, aby sme si už viac nemýlili mango a manga, a my sme sa pobrali do ďalšej izby. V nej ležal chlapec, rovnako v tínedžerskom veku a tiež si čosi kreslil do zošita. Prekvapene sme na seba s prednostom Popodfúzom pozreli. To tu vari dnes majú všetci hodinu kreslenia? Chlapec bol nepočujúci, a tak sme klaunovali bez slov, veď na pobavenie predsa slová netreba. Chcel som podať chlapcovi moju vizitku, ale stále sa mi neposlušne lepila na prsty a nie a nie ju chlapcovi podať, hoci on sa ju snažil všemožne chytiť. Medzitým som sa potkol o kolegovu nohu a pri odchode sme sa nevedeli dohodnúť, kto vyjde z dverí ako prvý a tak sme sa pokúsili do dverí zmestiť obidvaja naraz. Samozrejme to nešlo a zasekli sme sa. V izbe sme zanechali nahlas sa smejúceho chlapca.
Pri odchode z oddelenia nás ešte zastavil otecko nepočujúceho tínedžera. Dozvedeli sme sa, že jeho syn je veľkým fanúšikom japonského štýlu kreslených seriálov, anime, a nakreslil nám obrázok špeciálne pre nás, ale hanbil sa nám ho dať sám. Ani neviem, kedy mi naposledy tak hlboko spadla sánka od prekvapenia a úžasu.
Chlapcova kresba bola dokonalá. A ja si na jeho úsmev spomeniem vždy, keď sa na ňu pozriem.
Radomír Milič - doktor Špageta
