Aj keď sme ďaleko, sme si blízko

Klaunská návšteva v seniorskom zariadení začína o polhodinku. Obliekam si kostým, žlté retro šaty. Češem si vlasy do vysokého uzla, pridám zo tri ruže, nech som za dámu.

Červený rúž na pery, na krku medailón s mojou láskou Ľudovítom. Chystám si rekvizity, ktoré sa dnes chystám použiť. Vejár, maňušku, farebné šatky, po ruke mám aj dáždnik. Pre istotu. No namiesto elegantných lodičiek mám dnes obuté papuče. Už vidím aj kolegyňu. Pekne oblečenú, nachystanú. Ešte posledné úpravy, dohoda, čo bude hrať a ktorá z nás sa začína vítať so seniormi ako prvá. Zatváram okno v Žiline, aby ma nerušil hluk z ulice. Kolegyňa sedí v izbe v Bratislave. O minútu sa už usmievame na sociálnu pracovníčku v zariadení pre seniorov na Záhorí. V ruke má mobil. Bez nej a bez neho by sme našich skôr narodených priateľov od februára tohto roku nemohli navštíviť... S bežnou návštevou v zariadení, plnou blízkosti, sa klauniáda cez mobil či tablet porovnať nedá. Ale tešíme sa, že sa môžeme vidieť, zasmiať, ako za „starých“ čias. Napriek tomu, že sa nemôžeme stretnúť...

Zoznámenie

S pánom Karolom sa ešte nepoznáme, je v zariadení nový. Naša návšteva cez tablet je jeho prvý stret so zdravotnými klaunmi. S kolegyňou Katkou sa s pánom Karolom postupne zoznamujeme, vysvetľujeme, že by sme ho radi stretli aj „naozaj“, ale zatiaľ sa dá len takto. Pán Karol pôsobí ako distingvovaný „slušák“, novodobá technika pre neho zjavne nie je novinkou, ani problémom. Katka „vyzvedá“, aká bola jeho profesia. A tak zisťujeme, že pán Karol robil celý život na železnici. Snažím sa mu zapáčiť rozprávaním o dráhach vlakov, v ktorých som zbehlá. Chcem sa mu votrieť do priazne, že máme spoločnú minimálne jednu trasu. On sa len pousmeje a „vybalí“ na nás úplne všetky možné trasy vlakov po celom Slovensku. Pomaličky sa lúčime, nevzdávam sa a vnucujem sa na k pánovi Karolovi na ďalšiu návštevu. Usmieva sa a ďakuje nám za príjemné stretnutie.

Návšteva plná bozkov

Pani Julka nemôže chodiť, v posteli trávi väčšinu svojich dní. Už vyše troch rokov. Rozpráva málo, skoro vôbec. No na klaunskú prítomnosť reaguje úžasne. A človek by ani neveril, ako veľmi sa dokáže smiať práve na klauniádach a gagoch, plných energie, vyhadzovania šatiek a vecí a nedorozumení medzi klaunmi. Mobil „s nami vnútri“ drží sociálna pracovníčka, pani Julka by to nezvládla. Chcem jej poslať čo najviac pusiniek, lebo mi veľmi chýbala.. Aj kolega Gustáv by chcel. Ale sebavedomá Oľga, to je moje klaunské meno, ho k činu len tak ľahko nepustí. „A učesal si sa? A zuby máš umyté? A pekne si sa obliekol?“ Zdržiavam ho a on všetko pre istotu kontroluje. Pani Julka sa už smeje a Gustáv má konečne povolené tiež posielať pusy. Aj pani Julka nám lásku odpláca. Priloží ruku k perám, trošku odtiahne a zase zopakuje. Keď tvrdím, že všetky pusy sú pre mňa, so smiechom krúti hlavou. Gusto sa teší, že nemám pravdu a od radosti zahrá aj pesničku o láske na ukulele. Pani Julka má zrazu dáke mokré oči, tak jej ich zase sušíme pusami. :)  

Ako vo sne

„Já sem tak ráda, že vás zase vidím, to je už doba,“ vyznáva sa spoza mobilu naša milovaná pani Vlasta, Moraváčka, ktorú zavialo na Slovensko. No ešte predtým stihla precestovať pol sveta. „A neuveříte, dneska se mi o vás zdálo!“ hovorí mi s radosťou. „O mne?“ pýta sa nadšene Gusto z vedľajšieho „okienka“ v mobile. „Ne, o vás ne,“ odpovedá úprimne pani Vlasta. Gusto sa ju snaží obmäkčiť ukázaním svojich vybraných spôsobov, aj nejakú rastlinu v kvetináči nastrčí do obrazovky a všetko dekoruje čerešničkou na torte – umeleckým prednesom básne. Pani Vlasta sa smeje a všetci sa tešíme, že sme zase spolu.

Aj keď sme ďaleko, sme si blízko

Pre mnohých seniorov je takáto forma návštevy veľmi náročná. Nie všetci chápu, že to nie je video, že sa s klaunmi môžu rozprávať. Keď im zakývajú, že môžu odkývať, že ich klauni počujú, keď niečo povedia. Rôzne diagnózy a ťažkosti súvisiace s vekom, napríklad horší sluch, im tento spôsob komunikácie neuľahčujú, skôr naopak. Niektorí nedokážu ani zaostriť pohľad na takých malých ľudí v malom prístroji. No pre iných je takáto návšteva aj vďaka technike skutočným zážitkom. Užívajú si, že sa môžu spojiť s ľuďmi, ktorí sú kilometre ďaleko, že ich môžu počuť, vidieť, zasmiať sa spolu. Aj keď sme ďaleko, sme si blízko. Kým sa opäť stretneme!

zdravotná klaunka Eva Okoličániová / Oľga Havranová

Viac príbehov nájdete v knihe Na zázraky máme nos