Posolstvo úsmevu

Zverejnené: 24. October 2016

Keď ľuďom poviem, že pracujem ako zdravotná klaunka, nasleduje vždy tá istá otázka: Ako dokážeš prinášať smiech tam, kde sú slzy, bolesť a strach? U mňa však funguje trochu iná úmera. Všetko, čo dám, sa mi vráti – a niekedy niekoľkonásobne...

Zaklopali sme na dvere nemocničnej izby a nakukli dnu. Zarazilo nás prítmie a ťaživá atmosféra. V postieľke ležal asi 6-ročný chlapček a vedľa sedel jeho otec – v tvári únava a smútok. Bolo nám jasné, že rozveseliť treba obidvoch.

„Dobrý deň, som doktorka Cica Hopsalková, predstavila som sa.

„A ja som sestrička Tina Trdlová,“ povedala moja klaunská kolegyňa.

Chlapec s oteckom na nás vypleštili oči. Klaunov v nemocnici zjavne ešte nestretli. Máme síce lekárske plášte, no pod nimi veselé kostýmy a na tvári červený nos. A veselá je aj naša „liečba“ smiechom.

Urobíme jedno malé vyšetrenie,“ pristúpila som k chlapcovi.

S vážnou tvárou som mu stlačila nos - a vtom čosi zapískalo. Dotkla som sa jeho ucha a piskot sa ozval znovu.

Veď vy máte piskózu! skríkla sestrička Trdlová.

Chlapec sa rozosmial. Pískal všade – na hlave, na nohách aj na rukách. Pískací trik mal úspech a keď sme z chlapcovej ponožky „vyoperovali“ pískacieho zajaca, smial sa nielen náš malý pacient, ale aj jeho otecko.

Na rozlúčku sme vyfúkli zopár bubliniek z bublifuku a zahrali na ukulele. Vo dverách nás zastavil chlapcov otec. Bol dojatý.

Neviete si predstaviť, čo to pre mňa znamenalo – vidieť, ako sa môj chlapček smeje,“ povedal. Veľa si vytrpel a vy ste ho rozosmiali. Ďakujem vám.“

Ockovi vyhŕkli slzy. A nám, od dojatia, tiež.

Kvôli takýmto momentom robím moju prácu. Je krásne dopriať štipku optimizmu v ťažkej chvíli, či darovať pár tónov, ktoré rozoznejú ubolenú dušu. 

Posolstvo úsmevu je nákazlivé a mení nielen náladu detí a rodičov v nemocniciach, ale mení aj nás.

 kolaz rius

Mária Benkovská / doktorka Cica Hopsalková