Keď v nemocnici ležia zdravé deti...

Zverejnené: 03. January 2018

Ako doktor Bublanina som už zažil všeličo. Môj červený klaunský nos sa od dojatia zarosil od mnohých príbehov detí, ktoré trpeli rôznymi chorobami. No malý Miško bol skutočne špeciálny prípad, ktorý prekvapil aj mňa - klauna.

 

Ked v nemocnici lezia zdrave deti
FOTO: Ilustračná, zdroj: ČERVENÝ NOS Clowndoctors

 

Ale poďme pekne od začiatku.

Prišli raz klauni do nemocnice. Prezliekli sa do kostýmov. Nasadili si nosy červené ako práve odtrhnuté  jahody. Ja, doktor Bublanina, som si nasadil svoj klobúk, ktorý vždy skrýva nejaké prekvapenie. Okolo krku som si prehodil dva fonendoskopy, lebo čím viac fonendoskopov, tým viac DOKTOR...

Mrmľal som si popod nos nejakú pesničku, aby mi nôžky pekne klepkali v rytme a šup zabávať a liečiť choré deti. Nič nenasvedčovalo tomu, že dnes zažijem jeden z najzvláštnejších zážitkov môjho klaunského sveta.

Usmiate sestričky a doktorky nás už od dverí vítali s úsmevom, v ktorom sa stratí každá choroba. Doktor Bublanina, ako sa na gentlemana v bielom plášti a s motýlikom na krku patrí, slušne pozdravil.

„Dobrý deň, ako sa máte a ako...“ ani som nestihol dopovedať, keď ma prerušila pani doktorka. 

„Dnes tu pre vás máme špeciálneho pacienta. Na štvorke izbe  vás čaká Miško a vôbec, ale vôbec nie je chorý, včera sme ho totižto prepustili, pretože je už úplne zdravý.“

Máločo už klaunov prekvapí, ale tentokrát sme sa nezmohli ani na slovo a s otvorenými ústami čakali na vysvetlenie.

 

Ked v nemocnici lezia zdrave deti 2
FOTO: Ilustračná, zdroj: ČERVENÝ NOS Clowndoctors

 

No viete, to je tak, ležal tu celý týždeň a tešil sa že vás stretne, lebo počul od kamaráta, ktorý u nás tiež ležal, že chodíte do nemocnice a zabávate deti. A keď sa včera dozvedel, že už je zdravý a ide domov, tak sa rozplakal a povedal, že on teda vôbec nie je zdravý a rozhodne tu ešte aspoň jeden deň chce zostať. Rodičia boli najprv prekvapení, ale nakoniec z neho dostali, že nechce ísť domov, pretože zajtra majú prísť klauni a on ich chce vidieť.“

A to je vlastne koniec  príbehu...no vlastne ešte niečo. Miško šiel domov, ale museli mu sľúbiť, že na druhý deň môže prísť a zažiť klaunov. A tak prišiel, prezliekol sa do pyžamka, ľahol si do postele a čakal. A dočkal sa. Prišli sme a klaunovali ako o život. A on sa smial a smiali sa rodičia a smiali sa doktori a smiali sa klauni.

Doktor Bublanina si vyzliekol plášť. Z nosu si dal dole nos, stále červený ako čerstvo odtrhnutá jahoda a vôbec si nepamätal, o čom a ako na tej izbe klauniáda bola, ale ten pocit...TEN POCIT!

Keď som potom kráčal po nemocničnej chodbe, už nie ako klaun doktor Bublanina, mrmlal som si pesničku a nielen nohy mi klepkali v šťastnom rytme, ale aj srdce si prišlo na svoje. 

Keď deti kvôli klaunom nechcú odísť z nemocnice, myslím, že môžem povedať, že našu klaunskú prácu robíme naozaj dobre.

 

Roman Večerek / zdravotný klaun doktor Quido Bublanina

 

Roman Vecerek - doktor Bublanina

FOTO: Roman Večerek / doktor Quido Bublanina

 

Blog bol pôvodne publikovaný na: https://zdravotniklauni.blog.sme.sk/

 

...a prineste smiech deťom do nemocníc