Psychologička: Humor patrí aj na onkológiu

4. februára si pripomíname „Svetový deň proti rakovine". Prečo má humor miesto aj na onkológii a čo poradiť rodine pri komunikácii s chorým? Porozprávali sme sa s psychologičkou Luciou Vasiľkovou z Národného onkologického ústavu v Bratislave.

Vieme, že onkologické ochorenie vážne otrasie telesným zdravým človeka. Ako vplýva na psychické zdravie?

Onkologické ochorenia výrazne zasahuje psychiku a vzťahy pacienta, počnúc vzťahom k sebe až po vzťahy v rodine či v práci. Spája sa s rôznymi psychickými reakciami a emóciami, ktoré pacienti často nemajú pod kontrolou. Môžu byť labilnejší, plačlivejší, mať problémy so spánkom, pociťovať vnútorné napätie, môžu mávať aj depresívne naladenie, alebo dokonca môžu byť aj viac nervózni, podráždení a výbušní. Tieto znepokojujúce pocity sú v ich situácii úplne normálne a zrozumiteľné. Psychológ im môže pomôcť naučiť sa rozumieť svojim emóciám a pracovať s nimi.

O čom sa s vami najčastejšie rozprávajú vaši pacienti?

Onkologickí pacienti prichádzajú s rôznymi témami. Ak prídu v čase diagnostikovania ochorenia, ide predovšetkým o strach z výsledkov vyšetrení. V čase, keď je už istá diagnóza, prichádzajú s veľkým strachom z operácie a chemoterapie, ktorá ich čaká. Potrebujú sa podeliť o svoj strach, zdieľať svoje obavy, ale rovnako aj túžby ako by si predstavovali budúcnosť. Vždy im hovorím, že pri mne majú dovolené čokoľvek – plakať, smiať sa, vyzúriť sa, nadávať – čokoľvek je v danej chvíli pre nich dôležité.

Mení rakovina hodnoty pacientov, ich pohľad na život?

Pacientom sa v priebehu ochorenia môžu zmeniť hodnoty a priority. Pacienti často prichádzajú s uvedomením si toho, čo im v živote nevyhovovalo. Hľadajú cestu ako zmeniť svoj život, ako sa napríklad naučiť „zdravému egoizmu“, kedy sa budú viac venovať sebe (nie len iným). Samozrejme s mnohými pacientmi sa dostávame aj k téme smrti a bilancovaniu života. Vždy keď sa pacient rozhodne pre návštevu psychologickej ambulancie je na ňom aké témy si zvolí, pacient je režisér a mojou úlohou je ho sprevádzať.

Myslíte si, že na onkológii má svoje miesto aj humor a smiech?

Určite áno!! Tak ako všetci zdraví ľudia, aj onkopacienti potrebujú smiech a humor k životu. Určite neplatí predpoklad, že na onkológii sa len plače a musí byť ticho. Naši pacienti sa radi smejú, nabíja ich to energiou a spríjemňuje ich dni. Humor dokáže lámať aj bariéry a strach pacientov z lekárov a zákrokov. Niektorí pacienti majú aj svoj špecifický „onkohumor“, ktorý je trochu čierny, ale dokáže byť veľmi prínosný. Aj v psychológii sa hovorí o tom, že humor patrí medzi zrelé obranné mechanizmy našej psychiky. Vďaka nemu si vieme zjednodušiť mnohé krízové obdobia.

Akú úlohu má pri liečbe onkopacientov rodina a príbuzní?

Pacienti v tomto náročnom období potrebuje bezpodmienečnú podporu najbližších. Práve vďaka tejto pomoci dokážu lepšie aktivovať vlastné sily na zvládnutie liečby. Základom je tu správna komunikácia. Blízki totiž často nevedia ako a o čom sa majú s pacientom rozprávať. Dookola sa pýtajú ako sa má, či mal teplotu, bolesti, čo jedol a pod., pretože tieto témy predstavujú tzv. bezpečnú zónu, ktorou nemôžu nič pokaziť. Takto vzniká začarovaný kruh, v ktorom blízki v snahe byť nápomocní ponúkajú pacientovi pomoc, ktorá ho skôr pohltí (výživové doplnky, diéty, liečitelia, atď.). Avšak takto sa nedozvedia, čo pacient skutočne prežíva a ako by mu mohli pomôcť. Je to spôsobené tým, že príbuzní sú taktiež vystrašení a želajú si, aby pacient liečbu niesol bez problémov a negatívnych emócií.

Čo by ste poradili príbuzným, ktorí by chceli zlepšiť komunikáciu s chorým človekom?

Pre príbuzných mám malý „ťahák“ ako komunikovať s onkopacientmi:

Pýtajte jeden druhého a nedomýšľajte si. Ak chcete vedieť, čo chorý prežíva, opýtajte sa ho. Ak neviete, čo máte povedať, priznajte to a opýtajte sa, čo by mu pomohlo alebo o čom sa chce rozprávať.
Pokúste sa fungovať tak, aby ste chorého člena nepostavili mimo diania v rodine. Nechajte na ňom, aby sa sám rozhodol čo a ako dlho bude robiť a kedy bude odpočívať. Len on sám to dokáže najlepšie posúdiť.
Takmer pre všetkých pacientov je prospešné, ak majú aj v priebehu liečby pozitívne zdroje. Môže to byť obľúbené jedlo, priatelia, koníčky – jednoducho všetko, čo dokáže pacienta nabiť energiou a potešiť. Hľadajte ich spolu s vaším chorým príbuzným.
Je dôležité aby pozitívne zdroje mali nielen pacienti, ale aj ich príbuzných. Často sa zabúda, že aj príbuzní sú v náročnej situácii. Starostlivosť o chorého človeka je veľakrát fyzicky, ale aj psychicky náročná.
Nebuďte príliš iniciatívni a nevnucujte chorému svoje predstavy o liečbe. Vhodné je vypustiť „motivačné“ vety typu: musíš bojovať, musíš myslieť pozitívne (ani zdravý človek nedokáže myslieť 24 hod. denne pozitívne), musíš veľa jesť a piť atď. Onkologickí pacienti sa zhodujú, že im tieto vety nepomáhajú, ale skôr ich hnevajú a cítia sa nepochopení.
Ak pacient prejaví nervozitu či smútok, neberte to ako signál k odchodu, ale pokúste sa prijať aj jeho negatívne emócie. Veď kto z nás by bol po celom dni v nemocnici usmievavý? Ak o svojej nálade a problémoch napriek tomu nechce hovoriť, rešpektujte to a doprajte mu čas.
Niekedy sa stáva, že okolie sa viac zaujíma o fyzické bolesti chorého a vyhýba sa jeho strachu či smútku. A tak sa stáva, že pacient je smutný a my mu povieme, že si to nesmie pripúšťať a vešať hlavu, že všetko bude dobré, len musí byť pozitívny. Tým však smútok neraz ešte posilníme a prehĺbime.
Nesnažte sa byť ďalším lekárom. Nedávajte mu príkazy, čo má urobiť a povedať. Onkopacienti viac túžia po prítomnosti a pochopení blízkymi, nie po radách.
Smejte sa! Pri onkologickom ochorení nie sú humor a smiech zakázané. Aj onkopacienti radi žartujú, zlepšuje im to náladu a nabíja energiou.
Rešpektujte pacientovu potrebu samoty a súkromia. Nemusíte mu telefonovať každých 15 min. Doprajte mu chvíľu pokoja.
Nebojte sa občas mlčať. Aj ticho dokáže liečiť.
Správajte sa k chorým príbuzným tak, ako pred chorobou. Stále sú to totiž tí istí ľudia, ktorých máte radi, so zmyslom pre humor, s koníčkami, pozitívnymi aj negatívnymi stránkami, len v tomto období potrebujú všetkého viac.

Ako sa dotýka vaša profesia vášho života, nazerania na svet?

To, čo som sa naučila ako prvé, je – nikdy neodkladať veci na neskôr. Odo mňa nikdy nepočuť vetu – toto urobím, až keď budem na dôchodku. Uvedomujem si, že takéto myšlienky sú zradné a dôchodok nemusí prísť. Preto sa snažím plniť si svoje zámery už v prítomnosti, ak je to možné. Priority sú pre mňa rodina, vzťahy. Tak som to však mala nastavené vždy.

Prečítajte si ďalšie užitočné rady