Keď klauna páli nos

Zverejnené: 19. June 2018

Som doktor. Doktor Bublanina. Som červenonosý doktor klaun Quido Bublanina. Keď zaklopem na dvere nemocničnej izby a deti uvidia klaunský nos, vedia, že bude parádna zábava.

Roman Vecerek ked klauna pali nos


Pracujem ako doktor klaun, ale doma som obyčajný človek, manžel, rodič, „tatinko.“ Mám svoje lepšie a horšie dni. Hnevám sa a bývam netrpezlivý, prísny smutný a unavený.

Ale...ale potom si oblečiem svojho klauna a v hlave zapnem podporné sSom doktor. Doktor Bublanina. Som červenonosý doktor klaun Quido Bublanina. Keď zaklopem na dvere nemocničnej izby a deti uvidia klaunský nos, vedia, že bude parádna zábava.ystémy smiechu, empatie, zábavy, humoru. Z malej krabičky od cukríkov vyberiem svoj červenočervený nos na gumičke a...a keď si ho nasadím, zhlboka sa nadýchnem. V očiach sa zaiskrí, telo sa napne, prsty začnú dirigovať melódiu, nohy netrpezlivo podupkávajú, hlas sa naladí do správnej tóniny. Som pripravený.

„Pripravený?“ ...povie Quidov klaunský kolega doktor Stresser a zaklope na dvere nemocničnej izby.

Ale Doktor Bublaninu dnes ešte pripravený nie je. Je nervózny, trochu sa bojí, má trému a nos, ten červenočervený nos, ho trochu páli. 

Vie, kto leží na posteli pod oknom.

Neustále  musí myslieť na to pondelňajšie ráno pred tromi dňami, keď jeho červenočervený nos ešte spal v krabičke od cukríkov a on, Roman Večerek, obyčajný rodič...v rannom zhone nervóze vyzuroval na svoju dcéru.

„Alžbetka,nevymýšľaj si  a okamžite  sa obliekaj  do školy, ponáhľam sa do práce.“

„Tatinko, ale mňa to brucho naozaj bolí!“

„Pripravený?“ ...zopakuje svoju otázku doktor Stresser, ešte raz zaklope na dvere izby a vráti Quida do reality.

Nos páli stále viac, ale dvere sú už otvorené.

„Dobrý deň, môžeme vojsť?“

Klop, klop, tresk, plesk, bum, pád...po zemi sa váľa Stresserov klobúk. Bublanina zakopne o zárubňu, preletí cez dvere a pristane dolu hlavou na prázdnej stoličke.

Ozve sa veselý dievčenský  smiech.

Quido sa čoraz viac zaplieta do stoličky a Stresser bezmocne naháňa po izbe svoj neposlušný klobúčik. Nakoniec skončia v stoličke zapletení obaja a slamený klobúk má na hlave Quido.

„Dovoľte, aby sme sa predstavili.“

Quido a Stresser dokonale zauzlení podávajú miesto rúk nohy. Dievčatá sa opäť hlasno smejú a snažia sa schovať pod perinu pred poletujúcim klobúkom Doktora Stressera. Hľadajú Quida, ktorý sa stratil kdesi pod posteľou.

Quido zadychčane vylieza spod postele a chystá sa pomôcť Stresserovi v naháňaní klobúka...ale v ten jeden krátky okamih sa jeho zrak sa stretne s nádherne  modrými očami, ktoré vykukujú spod periny. 

Roman Alzbetka


Krásna, mladá, blonďavá slečna s jemne pehavým noštekom a širokým úsmevom na tvári sa nakloní ku Quidovi a zašepká...

„Taninko, je to super, ste strašne smiešni, som na teba hrdá.“

V tej chvíli vybuchne vesmír a zastaví sa čas.

Kdesi vnútri Doktora Quida Bublaninu otvoril oči človek...ale hlavne otec. Užasnuto hľadí do očí svojej dcéry ležiacej na posteli pod oknom. Jemne  vezme do svojej nehmotnej ruky tú jej a usmeje sa.

Alžbetka sa zaškerí a zopakuje: 

„Som na teba hrdá, tatinko.“

Kedy je ale otec hrdý na svoju dcéru? Keď ju prvý krát zazrie v pôrodnici ako pokrčenú hrčku lásky dvoch milujúcich ľudí? Keď sa na neho prvý krát usmeje? Keď prvý krát povie tato? Keď spraví prvé nesmelé krôčiky? Keď sa naučí bicyklovať? Keď zmaturuje? Keď si nájde výbornú prácu? Keď sa šťastne vydá? Keď mu oznámi že čaká vnuka? Keď...keď...

Alebo je hrdý, keď mu dcéra odpustí, lebo jej neveril, že ju to bruško naozaj veľmi bolí a on ju v hneve pošle do školy, aby ju potom v záchvate paniky viezol ako blázon do nemocnice so zápalom slepého čreva a teraz tu klaunuje ako o život, aby na jej ubolenej tvári vyčaroval úsmev?

Doktor Bublanina otvoril oči. Pehavá slečna na neho šibalsky mrkla a vyplazila jazyk. Quido sa nemotorne postavil a v poslednej chvíli zachytil padajúceho Stressera a spoločne dopadli na stoličku. V snahe nestratiť fazónu sa ale znovu zaplietli do stoličky a s mohutným potleskom za chrbtom odkráčali z izby.

Dvere sa zavreli a Quido si dal dole svoj červenočervený nos, ktorý ale už nepálil.

Zhlboka som sa nadýchol, oprel o nemocničnú chodbu a pozrel na svojho kolegu. Stresser si tiež zložil svoj červenočervený nos, chápavo ma potľapkal po pleci (je to predsa len skúsený otec a starý otec) a usmial sa.

A ja som pochopil.

Klaun nie je rozprávková bytosť s plným vrecom smiechu. Za nosom klauna je človek, manžel, rodič. Má svoje lepšie a horšie dni. Hnevá sa, plače, trápi ho svedomie pre chyby. Ale potom si oblečie svojho klauna, svoj nos z krabičky od cukríkov...a je pripravený robiť zázraky. Pre deti – niekedy aj tie vlastné.

 

Roman Večerek / doktor Quido Bublanin

 

Roman Vecerek Quido Bublanina

 

Blog bol pôvodne uverejnený na https://zdravotniklauni.blog.sme.sk/