Opica hraj!

Zverejnené: 03. December 2017

Na začiatku sme vedeli, že Dianka chodí často do nemocnice na dialýzu a rada spieva Kukulienku. Dnes, o vyše roka neskôr, vieme, že je to krásne, vnímavé, šikovné dieťa, ktoré nás prekvapuje každý deň.

„Poď sééééém,“ volá ma Dianka, sediaca na nemocničnej posteli.

Vchádzam do izby vo svojom klaunskom kostýme. Volám sa doktorka Odmeraná - Dianka však dobre vie, že som  tak trochu iná „doktorka“, než na aké je v nemocnici zvyknutá. Mám červený nos a mojou úlohou je prinášať chorým deťom smiech a humor.


 „Ajajaj, čo tu ja dnes mám, vyťahujem z vreciek plášťa dve plyšové myši.

Tie behajú kade tade, sestričky pištia, nemôžu sa na myši ani pozrieť, ale Dianka sa naťahuje za myškami a jaší sa. 

Na ďalšiu návštevu prichádza so mnou do nemocnice aj „cvičená“ opica. Hrdo oznamujem, ako opica krásne hrá na xylofóne. No na príkaz, „opica, hraj“, vylezie na Dianku. Dievčatko sa smeje, keď ju maňuška celú strapatí.

„Opica, hraj!“

A opica zase oblieza dievčatko a namiesto paličky chytá do ruky, čo jej príde - Diankinu ruku, nohu, ucho.

 „Hľadaj!“ zavelí Dianka pri ďalšej návšteve.

Pochopím, že mám hľadať sliepku. Sliepka zapiští, ja ju hľadám na prapodivných miestach. Pod Diankinou rúčkou, pod vankúšom, medzi striekačkami, v taške, pod bábou. Dianka sa smeje. „Ešte, ešte!“ počujem tie známe slová, ktoré sú dôkazom, že naša klaunská práca funguje. 

 


Samozrejme, ako v každom vzťahu, aj v tom našom sa objavil problém.

„Ahoj klauník,“ víta ma jedného dňa Dianka.

„Žiadny klauník, ja som doktorka,“ hovorím seriózne a rozhodne.

„Ja som doktorka,“ namieta Dianka ešte rozhodnejšie.

„No nie, nie. Ja som doktorka,“ vážne oponujem malej krásavici a už sa smejú aj mama, aj sestričky.

„Ja som doktorka, uzatvára Dianka a ako dôkaz zavádza „sondu“ bábe, ktorá sedí na posteli.

„A máš fonendoskop? Lebo to doktori musia mať. Ja mám, aha,“ hrdo ho ukazujem malej „doktorke“ Dianke.

No nie dlho, už si ho Dianka berie a uzatvára:

Ja som doktorka.“

Je nad slnko jasnejšie, kto v spore vyhral. Ja to nie som.

 

No na ďalšej návšteve ma čaká prekvapenie.

Ahoj Doktolka,“ kričí na mňa Dianka a ja podrastiem o pár centimetrov.

Chytáme bubliny, robíme čísla s gymnastickými stuhami, zamotávame do nich opicu, seba. Spievame, štekáme, tancujeme, dávame jesť bubliny maňuškám a celému hračkárskemu „zverincu".

No dialýza Dianku vyčerpáva a občas prídeme, keď už je toho na také malé dievčatko príliš. Vtedy myši, opice, sliepky a všetko možné aj nemožné vylieza z vreciek, behá po posteli a robí všetko preto, aby malú bojovníčku utíšili a osušili jej slzy.

Verím, že nie sme pre Dianku len skrátením dlhej chvíle, ale aj motiváciou, veselým, farebným svetielkom v bežnej, nemocničnej realite.



Eva Okoličániová / zdravotná klaunka doktorka Dialýza Odmeraná 

Adresa

Klenová 8, 831 01 Bratislava (mapa)