Pediatrička: Pripravte dieťa na návštevu lekára

Čo zažívajú deti pri prvej návšteve lekára? Prečo je dobré, keď sú malí pacienti v ordinácii zvedaví a ako môže v takýchto chvíľach pomôcť humor? Porozprávali sme sa s pediatričkou MUDr. Katarínou Šimovičovou, ktorá je zároveň predsedníčkou združenia ČERVENÝ NOS Clowndoctors.


Návšteva lekára je pre mnohé deti veľký strašiak. Čo zažíva malý pacient, keď prekročí prah lekárskej ambulancie?

Vždy hovorím, že deti sú bytosti z iného vesmíru. Cítia ináč, ako my dospelí. Aj keď ide dieťa k lekárovi prvýkrát, cíti, že sa bude diať niečo, čo nie je príjemné. Keď sa deťom vysvetlí pomaly a jasne o čo ide, keď sa im dajú vyskúšať všelijaké nástroje, ktoré používame, tak môže tento strach poľaviť. Je dobré prebudiť v dieťati zvedavosť. Deti sú prirodzene zvedavé. Napríklad keď berieme dieťaťu krv, rodičia, ktorí sú v strese, odtláčajú dieťaťu hlavičku – nepozeraj sa tam... Ale ja či sestrička povieme – nech sa páči, nech sa pozerá. Tým záujmom o ten proces sa odbúra aj stres, ktorý dieťa má.

Vedeli by pomôcť rodičia? Dá sa dieťa na návštevu lekára pripraviť?

Určite. Bolo by dobré, ak by rodičia s dieťaťom pred návštevou lekára trošku trénovali. Napríklad povedať dieťaťu, otvor pusinku, popočúvať, potlačiť bruško. No najdôležitejšie je úplne normálne deťom vysvetliť, čo bude lekár robiť. Nemyslím si, že treba deťom povedať - nič to nebude. Bude.  Treba povedať že bude a treba povedať čo bude. Ak sa to dieťaťu vysvetlí, je predpoklad, že návštevu lekára lepšie znesie. Deti chcú počuť pravdu.

Foto: Csaba Molnár

Vašu ambulanciu navštevujú aj zdravotní klauni. Ako vnímate ich pôsobenie na detských pacientov?

Veľmi pozitívne. Zdravotní klauni prinášajú smiech, robia žarty, deti na to okamžite naskočia, oveľa skôr, ako my, dospelí. Deti sú ohromne inovatívne a citlivé. Takže so zdravotnými klaunmi veľmi rýchlo spolupracujú. Niektoré sa trošku boja, ale klauni sú výborne vyškolení a vedia, ako nadviazať kontakt s dieťaťom aj keď má strach. Vo všeobecnosti o zdravotných klaunoch môžem povedať, či už u mňa v ambulancii alebo v nemocniciach, že odbúrajú stres, odbúrajú strach a prinesú smiech. A tým pádom je každá komunikácia s dieťaťom, každý medicínsky úkon ľahšie zvládnuteľný. Stáva sa, že deti, ktoré sú v nemocnici a zažili klaunov, nechcú ísť domov, lebo chcú klaunov stretnúť ešte raz. Deti zdravotných klaunov milujú a veľmi dobre si ich návštevy zapamätajú.

Používate aj vy humor vo svojej ambulancii?

Určite áno. Ani mne v ordinácii nechýbajú červené penové nosy, ja aj moja sestrička s nimi často robíme žarty. Používam aj ďalšie klaunské triky, napríklad sa hráme, že som dieťaťu dala do ruky svetielko. Vyrábam tiež medaily, ktoré deti dostanú po vyšetrení. Na Vianoce som dala do čakárne živý stromček, napiekla som linecké koláčiky s lekvárom, všetko doma vyrobené. Koláčiky som dala do mikulášských vrecúšok, tie som zaviazala a zavesila na stromček. Napísala som – brať keksíky zo stromčeka dovolené. Každý deň všetky keksíky zmizli. Samozrejme, moja upratovačka a sestrička frflali, že je v čakárni nadrobené, ale deti z toho mali veľkú radosť. Myslím, že je dôležité odbúrať stres už v čakárni. A práve tam navštevujú deti aj zdravotní klauni.

Foto: Csaba Molnár

Ako ste sa dostali k práci detskej lekárky?

Neviem, či je to osud... Ako dieťa som chodila k detskej lekárke, ktorá bola výborná, ale veľmi prísna. Ja som bola také chudé decko, ktoré nechcelo jesť. Stále s tým bol problém, stále som mala podváhu. Moji bratia, modrookí blondiaci, vždy dobre papali a doktorka ich chválila. Mňa vždy hrešila. Vždy sa ma to hlboko dotklo. Asi vtedy vo mne vznikla myšlienka, že keby som bola detská lekárka, budem iná. Keď som urobila prijímacie skúšky na lekársku fakultu, rozhodla som sa, že pôjdem na pediatriu. A môžem povedať, že teraz ako lekárka milujem tie chudé deti. A keď rodičia prídu a povedia mi – pozrite sa, aký je chudý alebo chudá, dajte nám niečo na chuť do jedla, tak sa vždy snažím byť k tomu dieťaťu veľmi príjemná a veselá, vždy poviem – nič sa nedeje, to dieťa je krásne, je senzačné, odmeriam dieťa, odvážim ho, spravím mu BMI index, ukážem rodičom krivku a poviem – pozrite sa, je v poriadku. Netreba z toho robiť tragédiu. Ak nechce jesť, tak nech neje. Však raz začne a bude z neho úplne normálny človek.

abaton-monitoring